Kráčam si po svete, s neľahkím osudom,
pozerám sa na svet zarmúteným pohľadom.
Cez ústa vniká mi chlad do tela,
odchádzam zo sveta strácam sa bez tela.
Pevné ruky osudu ženu ma cestou vpred,
žiadneho návratu medzi vás nedočká sa nikto,
nádej na záchranu odišla, nevráti sa nikdy späť.
Medzi vločkami bieleho snehu, doliehajú tvoje slová
k môjmu srdcu, chytám ťa za ruku nepustím ju z trucu.
Stojíš pri mne medzi sebou spálili sme most,
ja už viac nechcem sa báť, nechcem znášať tvoju zlosť.
V okamihu odchádza mi život z tela, keď odovzdám sa,
a už nikdy nepocítim silu tvojho sveta....






