Tam v to ráno vstala z postele skoro. Prebudil ju natoľko už známi ranný zhon v izbe. Každý deň jej pripomína že už to bude tri roky, tri roky čo sa jej život obrátil na ruby tri roky, čo si povedala dosť a odišla. Rok ktorý končil pre ňu tým najzáhadnejším číslom akým mohol, a pritom tak prirodzený, keby nazačiatku vedela ako bude pre ňu toto číslo dôležité asi by si o ňom zistila viac už skôr, hlúpe číslo 13.
Keď sa narodila bola sama vo veľkom svete, nikto známi ju nedržal za ruku, láska z ktorej vznikla, nikdy neexistovala a koniec tejto lásky definovali dve prosté slová sociálne dôvody, to sú tie dôvody prečo bola vtedy sama vo veľkom svete, a ktovie možno sú to aj dôvody pre ktoré bude sama celý život, aj keď teraz sama nie je. Ranný hluk ju ešte nevytiahol z postele, no aj tak už s ňou prehadzuje pár slov. Bola tu od začiatku, pozná ju ako nikto z jej nového života, pozná jej staré aj nové bolesti, a často krát pozná aj tie ktoré ešte len prídu. V to ráno je spokojná, nechýba jej nič jedno z mála rán ktoré proste prídu aj keď je 13.1. Prvého 13 v novom roku, deň nijak zvláštny no svojim spôsobom magický, spôsobom ktorý si ani sama Tam nedokázala vysvetliť.
Mala hlboké vraj smutné oči už od narodenia, nikdy nezapadala do klasickej spoločnosti aj keď veľmi chcela áno vtedy veľmi chcela ale nemala na to, už odmalička bola iná. Do prvého ročníka ZŠ ju prijali až po veľký dohadách a problémoch, nechcela chodiť medzi tie deti aj keď sama ešte nechápala prečo, bola posledná z triedy kto začal písať perom, zároveň jedna z prvých čo začali nosiť okuliare, a večne ich všade strácala, našli sa však ľudia ktorý v nej videli potenciál cítila to ale asi už bolo neskoro. Tam dostávala veľa lásky od rodičov, aj keď neboli jej biologický vždy ju milovali ako vlastnú, hlavne mama vždy bola veľmi snaživá a skvelá, ale pre ňu samú to bola ťažká skúsenosť vychovávať takto dieťa, no ukázala že je hrdinka a vie sa s prekážkami pobiť aj keď nie vždy dokonale. Otec sa tešil z malého dievčatka a aj napriek tomu že sám nemal kompletnú rodinu, a starý otec vnučku odmietal chránil si ju a bránil, zažili spolu veľa zlého aj dobrého. Tam však bola iná, bola iná ako jej rodičia, bola iná ako jej spolužiaci je iná ako spoločnosť okolo nej. Nebola predurčená žiť v malom meste s malými možnosťami, mala odlišné záujmy, odlišný nie veľmi pekný výzor, a odlišne hovorila. Mama sa jej v snahe pomôcť jej zaradiť sa do bežnej spoločnosti veľa navyhrážala, no Tam neprestala ráčkovať ani po tom čo nekonečné mesiace chodila ku logopedičke, neprestala trhať strany zo zošitov a v 6 triede základnej školy, sa prvý krát pobila s dominantný mužským egom a tento boj svojou submisívnou povahou prehrala odniesla si domov 4 z matematiky, nevedela rátať nevedela logicky premýšľať večer pred spaním si však iba pár rokov na to čítala jedny z vrcholov literatúry toho aj súčasného obdobia. Spolužiaci ju nemali radi to ju trápilo, bola čierna ovca kolektívu, so špatnými známkami a sklamávala tým rodinu aj svoje okolie. Od malička však milovala písanie, mala šťastie aj na učiteľky na strednej aj základnej škole, ktoré chápali jej nemotornosť v písaní ktoré spôsobovala vtedy oficiálne nepotvrdená dyslexia a dysgrafia, neskôr to samozrejme veľa vysvetlilo. Na strednej škole si už Tam našla pár kamarátov, aj keď ten najbližší ju nakoniec aj tak sklamal, ale aj ona sama postupom času zistila že tieto životné zvraty nie sú spôsobené nenávisťou, alebo túžbou ublížiť, sú spôsobené iba prirodzene odlišným vývojom danej spoločnosti.,
Predtým ako Tam nastúpila na strednú školu, zažila si najhoršiu zradu v láske, svoju prvú lásku, svoju najbolestivejšiu, najbláznivejšiu a najhoršiu lásku po ktorej v nej stopa zostala už celý jej život....
