Naše lietadlo malokvôli snehovej búrke 4 hodinové meškanie a do Oulu, kde nás mala s kľúčamiod internátu čakať naša kumi, sme sa dostali s pozoruhodným meškaním,neskoro v noci. (Kumi vo fínčinedoslova znamená krstná mama, ale bolto taký náš človek, ktorého hostiteľská univerzita platila za to, aby námpomohol zorientovať sa a vybaviť, čo bude treba.)
Po hodine mrznutiana dohodnutej zastávke sme pochopili, že v tej kose sa ani jej nechceločakať, kým sa konečne objavíme, ak vôbec (toto celé sa odohralo eštev bezmobilovej ére, takže také, že „však si jej mala zavolať“ si vyhoďtez hlavy).
Doviezli sme saposledným busom, ďalší šiel až ráno, nikde nebol ani taxík, ani telefónnabúdka, ani hotel a pravdu povediac, nemali sme ani najmenšiu chuť na akékoľvek prieskumné výlety po okolí.
Pevne odhodlanéprežiť túto noc, sme sa však nakoniec vybrali hľadať aspoň internát. Povedalisme si, že v lepšom prípade sa dostaneme aspoň do budovy a schúlimesa niekde na chodbe, lebo na tej zastávke to bolo vážne o život.
Ak sme si podinternátom predstavovali „štúrak“ v Mlynskej, kde by sa pre 2 mladé dámyna nejakej tej izbe miestečko vždy našlo – omyl. Budova bola zamknutá. Nikdeani vtáčika letáčika. Zamŕzali sme už len pri myšlienke, že si budeme musieťustlať niekde do snehového záveja pred internátom, ktorý máme inak riadnezaplatený. Všetky svetlé zhasnuté a už som videla obyvateľov internátu akoich zobudíme uprostred noci hádzaním snehových gulí do okien a oni sapôjdu potrhať od šťastia, aby vyrušení zo sna vstali, obliekli sa a išliotvoriť dvom bezdomovcom.
Ažsa odrazu v diaľke objavila drobná postavička kráčajúca úplne iným smerom.Hneď som sa za ňou - ovešaná akovianočný stromček – rozumej nabalená na 6-mesačný pobyt – rozbehla. Skôr nežsom udychčaná stihla otvoriť ústa, vybaliť na dotyčnú všetky útrapy môjhokrehkého uzimeného „ja“ a vložiť do nej svoje nádeje na prežitie, postavatrošku hodila hlavou, aby na mňa spod kapucne dovidela, a spýtala sa: „Areyou Miriam?“
Kumi vraj každúpolhodinu chodila pozerať na zastávku, či sme neprišli, ale teraz nejakozaspala, či čo...:-) Hlavne, že sme sa našli..
Keď som siv tú noc líhala spať do vyhriatej izbičky, prikrytá teplučkým paplónikom,bol mi Boh nejak bližší. Nejak viac som si uvedomovala, že je, že je blízko, žesa o mňa stará a ďakovala som mu, že sa to tak dobre skončilo.
A v duchusom si pomyslela...Boh možno žije na severnom póle...:-)
