Ale nie. Moje rozhodnutie bolo čisto spontánne.
S implicitným súhlasom spolubývajúcej (t.j. keby som sa bola spýtala, tak by určite súhlasila, ale budem jej volať na cintorín?) som vytiahla spod postele jej notebook, uložila som ho na posteľ a zapla som wifi. Dokelu: "Žádne bezdrátové síte nejsou v dosahu". Už si hovorím rok, že si zaplatím za solídne pripojenie a nebudem nadávať na každý vietor, ktorý mi odfúkne signál a namiesto netu natiahne na obrazovku hlášku: "Nepřipojeno". Ale slováčisko jak sa patrí, načo platiť za niečo, čo Vám samo behá po chalupe? A tak som sa ako obvykle - inšpirovaná prútičkarmi - dala behať hore-dole po byte v nádeji, že sieti svitne na lepšie časy.
Stála som akurát pri vchodových dverách, keď som si už začínala zúfať, že dnes z browsovania nič nebude, keď mi zrazu skrsla spásonosná myšlienka! Narýchlo som do vrecka vhodila kľúče a vybrala som sa oprobovať signál vonku na pavlači. V jednej ruke držiac notebook, druhou klikajúc na aktualizovanie zoznamu sietí, som sa dočkala: "Připojeno". Hurá! Na rýchlo som poodsúvala kvety na poličke a víťazoslavne som medzi ne uložila laptop, vzápätí ťukajúc www... a niekde medzi prvým a tretím "W" to prišlo: prečo by som aj ja nemohla svoju vlastnú stránku? Svoj blog?
Na registrácii ma najviac tešilo, že po každej otázke, bolo upokojúce konštatovanie: "Neskôr, môžete údaje zmeniť." Trochu rušivo pôsobili okoloidúci susedia, ktorí si niečo veľavýznamne šuškali, krútili hlavami a vrhali podozrivé pohľady smerok ku kaktusom. Vec nabrala rýchly spád, keď prišla domovníčka, ktorá sa akurát vtedy rozhodla, že bude umývať podlahu. Aj ma napadlo, že jej vysvetlím, že presne v tej polohe v akej mám položený notebook mám na wifi najviac paličiek, aj keď uznávam, že medzi tými kaktusmi to vyzerá trochu nepohodlne. A že v krátkych rukávoch a papučkách na začiatku novembra a s účesom alla Divá Bára som len preto, že som ten signál chcela len otestovať. Ale s úctou k jej šedinám.. A hlavne musím najprv odoslať túto registráciu, už len enter a .. Pomóóc... "Baterie je prázdná, systém bude ukončen." Nie, to snáď nie. Teraz, keď som s námahou z hĺbok svoja bytia vydolovala priam hamletovské odpovede na otázky kto som, o čom chcem písať a prečo chcem používať pseudonym???
Rezignovala som. Ale len na chvíľu. Aby som sa vzápätí s predlhovačkou, novým "vizuálom" a elánom vrátila medzi výkvet flóry nášho poschodia. Vkladajúc všetky svoje nádeje do systému automatickej obnovy som dychtivo vyťukávala heslo do mailu.. Možno to prešlo.. a možno tam už bude...
A dočkala som sa: "Administratori systemu blog.sme.sk prave schvalili Vasu registraciu - srdecne Vas vitame medzi nasimi autormi."
Oblial ma pocit blaha.. Tak predsa..
Hneď som napísala priateľovi a farbisto som sa podelila so všetkými radosťami a strasťami súvsiaciami s týmto dôležitým životným krokom.
Ku kaktusom medzičasom pribudol foťák, z ktorého som sťahovala poslednú fotku z výletu na Homolu, keď mi zablikal nový mail. Čakala som odpoveď plnú nadšenia a povzbudenia..
Nezdá sa, že by pochopil veľkosť okamihu. V maili sa mi objavila len krátka správa: "Hm... aspoň máš námet na svoj prvý článok..:-)
