Čo keby...?

Večer keď si len tak ľahnem na posteľ a premýšľam čo som dnes dobrého spravil pre seba alebo pre iných tak sa možno aj niečo nájde. Bol by to fajn pocit, keby som sa s ním vedel s niekým podeliť ale občas mám ten pocit, že nie je komu. Každý z nás denne spraví určite nejakú fajn vec alebo sa niečo dozvie atď. Je však dosť na prd, keď sa s touto vecou nemáte komu pochváliť, pokecať o nej s niekým.

Ľudia sú všade okolo Vás a Vy sa aj tak cítite vo vnútri nejaký prázdny. Prečo to tak fakt je? Prečo sa stále niekam ponáhľame? Vytvárame niečo, ale nevytvárame pravé ľudské hodnoty? Kde je chyba?

Čo keby sme sa naučili usmiať sa jeden na druhého len preto, aby sme si spríjemnili deň? Čo keby sme sa porozprávali len tak, aby sme zistili čo ma ten druhý nové a fakt ho vypočuli? Čo keby sme sa nepozerali na usmievavého človeka ako zhúleného, ale ako šťastného?

Áno, viem. Každý z nás máme nejaké problémy, niečo čo riešime alebo sa práve niekam ponáhľame, ale tak skúsme aspoň raz za čas sa usmiať na niekoho a spraviť jeho deň aspoň trošku krajším alebo sa my sami potešme z nejakej drobnosti ako sú napríklad slnečné lúče, svieži vánok, fajná pesnička, ktorá Vám práve hraje v ušiach alebo hocičo iné.

Sme totiž spoločnosť ľudí a nie len bezcitných robotov, aj keď to fakt občas tak vyzerá.