Už dávno sa zamýšľam nad mnohými vecami, ktoré sa okolo mňa dejú a hlavne z tých, z ktorých moc radosť nemám. Včera som prečítal jeden neuveriteľný článok. Tu je jeho link:
Nejde o to, že idem niekomu robiť reklamu, ale tak geniálne spracované myšlienky som už dávno nečítal. Ten, kto napísal tento text (článok) je fakt realista. Nie je to pesimizmus, ale jednoducho stav, ktorý sa práve okolo nás deje.
Zamyslel som sa nad mnohými myšlienkami v tomto texte a tiež sa chcem k ním vyjadriť, aj keď to možno bude vyzerať tak, že všetko čo tam je napísané, ako keby vlastne opakujem.
Keď sa zamýšľam nad tým všetkým, napadne mi len jedno jediné slovo – smutné. Je smutné, že ľudia sú deň čo deň utláčaní v práci a znášajú buzeráciu zo strany ich nadriadených (čo sa týka detí, je to žiaľ v dosť prípadoch presne to isté - nevravím, že vo všetkých). Rodiny sú vďaka tomu nervózne a aj keď príde mama alebo otec večer domov jednoducho už nevládze sa svojmu dieťaťu venovať tak ako by si to predstavovali obe strany. Väčšinou to skončí tak, že si rodičia (a aj deti) sadnú pred telku a počúvajú správy, ktoré majú za úlohu ešte viac znechutiť celý deň a potom si sadne celá rodina za Farmu a podobné kraviny (áno aj Modré z neba) a namiesto vlastných životov prežívajú tie cudzie a popritom akosi oni sami prestavajú žiť, ale stávajú sa ako keby nejakými robotmi. Prípadne decká končia na ulici a skúšajú čo život prinesie. Ja toto vymývanie mozgov (televízorom) maximálne nepodporujem a radšej si niečo prečítam alebo skočím radšej vonku na pivo s mojou partiou alebo robím niečo fakt zmysluplnejšie. O nekonečných reklamách ani nehovorím.
Zabúdame byť ľuďmi. Skôr si vieme všimnúť utrpenie zvierat ako nás ľudí samotných. Áno je smutné, keď sú psy vyhodené na ulici a končia v prepchatom útulku, ale osobne mi je viac smutno z toho keď vidím 70 ročnú babku kľačať niekde v strede Hlavnej v Košiciach. Žiaľ, človek si radšej sadne na lavičku a nakŕmi holuby pukancami alebo rožkom ako keby mal tie peniaze dať tej babke, aby ona sama mala čo jesť. Žiaľ aj toto je výsledok doby v ktorej žijeme.
Aby tento blog nebol celý negatívny je nutné poznamenať, že určite tu žijú aj ľudia, ktorí sú naši anjeli. Dávajú na nás pozor, pomáhajú nám, stoja pri nás, keď to je potrebné. Je to naša rodina, blízki priatelia a občas aj niekto o kom by ste to ani nepovedali. Veľakrát však aj týchto anjelov niečo poznačí a vidno na nich, že aj by nás radi zobrali pod ochranu svoj krídel, avšak je vidno, že niečo tieto krídla, hlavne to bude asi tá cesta životom, zlomila.
Všetko čo kupujeme, kupujeme podľa ceny, prípadne obalu, ktorý na sebe má. Zabúdame na vnútro danej veci a radšej si kúpime potraviny, ktoré navonok dobre vyzerajú. Presne to isté robíme aj s ľuďmi. Všímame si iba to, že ako vyzerajú a popritom nejako zabúdame nato, že títo ľudia majú aj svoje krásne vnútra, ktoré sa oplatí spoznať. Jednoducho sa vyhovárame, vraj nemáme čas. Dnešné vzťahy bežne končia po mesiaci s tým, že si nerozumieme, pritom sa veľakrát ani nesnažíme tú druhú osobu lepšie spoznať. Keď už aj komunikujeme tak väčšinou cez mobil, internet, ale málokedy si nájdeme čas nato aby sme sa fakt išli s tou druhou osobou prejsť a porozprávať si nové zážitky. Radšej sedíme doma pred netom a nudíme sa.
Večne nadávame na počasie. Popritom každé jedno ročné obdobie má svoje čaro. Hneváme sa na dážď namiesto toho aby sme ten dážď precítili. Voda čistí telo aj myseľ. Dážď je presne o tom istom. Ja osobne som sa ho už dávno naučil precítiť.
Žijeme vo veľmi rýchlych časoch. Kým si zvykneme na nové pravidlá, už sa stanú starými. Nečudujme sa našim rodičom, že občas nestíhajú. Nie sú na tento rýchly svet zvyknutý. Pritom nám by občas nezaškodilo sa od nich naučiť spomaliť, zastaviť sa a zamyslieť sa nad sebou a nad tým kam smerujeme. Na škodu by to určite nebolo. Málokedy sa zastavíme nad krásou a umením. Koľkokrát denne sa zastavíte pokochať sa rozkvitnutým kvetom alebo spevom nejakého vtáčika? Ako často chodíte do divadla prípadne si prečítate nejakú kvalitnú literatúru? Stojí to určite minimálne zmienku o tom, že či sa fakt vieme aspoň na pár minút denne zastaviť a objaviť krásu, ktorú nám príroda alebo umenie ukazuje. Tiež sa naučme počúvať hudbu, ktorá hudbou je. Osobne pesničky typu Gangnam style a podobné kraviny nedokážem počúvať už len preto, keď sa zamyslím o výpovednej hodnote toho textu. Namiesto rozumného slovenského textu (Elán atď) musím počúvať nejaké americké (japonské či aké) blbosti. Ďakujem, ale toto fakt nie.
V tomto blogu mi určite nešlo skritizovať všetko čo sa dá aj keď to možno fakt tak vyzerá, len chcem aby sme sa fakt aspoň trošku zamysleli nad pravými ľudskými hodnotami.
