Klasická situácia. Idete ráno po diaľnici z Trnavy do Bratislavy, mnoho z nás to pozná - hustá premávka, policajti ani náhodou nemajú šancu nachytať niekoho na rýchlej jazde, keďže veľakrát je aj tých 120 maximálna rýchlosť, ktorá sa dá dosiahnuť, nie to ešte 130.
V takejto premávke stretnúť Aviu, ktorá si to zúfalo ženie maximálnou rýchlosťou 60 km za hodinu, pričom dym sa valí ako z tanku, hučí ako tesne pred rozpadom a plechy buchocú, to nie je nič nezvyčajné, ale stretnúť také avie dve a hneď za sebou, to je už zážitok. Vtedy ma hneď napadá prirovnanie k nemenovanému filmu s podtitulom Klony útočia.
Taký zážitok som bohužiaľ už absolvoval. Prvá Avia sa zúrivo ženie 1. avianovou rýchlosťou (ekvivalent k 1. kozmickej rýchlosti), t. j. divokých 60 km/h. Druhá avia ide evidentne rýchlosťou väčšou - 2. avianová rýchlosť až 62 km/h, plynový pedál na podlahe, šofér zúfalo zviera volant, aby z auta nevypadol. V avii som ešte nesedel, takže neviem, ake má spätné zrkadlá, a najmä na čo slúžia, ale ja osobne, keď sa chystám predbiehať, tak sa do spätného zrkadla pozriem, či tam náhodu niekto nie je. Šofér predbiehajúcej avie sa takými zbytočnosťami evidentne nezaťažoval a hneď prudko strhol volant doľava. Nič to, že skoro vytlačil osobné auto, ktoré išlo v ľavom pruhu.
Mal som to šťastie (smolu?), že som bol za predbiehajúcou aviou asi na 4. mieste, takže tam dym nebol až taký veľký a niečo som pred sebou aj videl bez toho, aby auto predomnou bolo nútené zapnúť svetlá do hmly. A keď som si vypol vetranie a zavrel okno, tak ten zápach som cítil len slabo... ešte dobre, že mám alergiu a mal som upchatý nos.
Vždy ma zaujímalo, ako dlho by trvalo predbehnutie pri takom malom rozdieli v rýchlostiach predbiehaného a predbiehajúceho auta a aká vzdialenosť by k tomu bola potrebná. Matematicky si to viem vyrátať, ale niet nad reálny experiment. A ozaj. V tomto prípade matematika zlyhala na celej čiare.
Totiž predbiehajúca avia nejak stratila tú svoju 2. avianovú rýchlosť (aspoň to tak vyzeralo). Keď po dlhšom čase išli tieto dve avie súčasne vedľa seba (šoféri si možno hovorili zážitky z detstva alebo čo), vznikol veľmi vzácny prípad - na diaľnici v dvoch pruhoch súbežne dve avie v čele kolóny prenasledované niekoľko kilometrovou kolónou vozidiel (to by stál za to ten pohľad zhora), z ktorých niektoré divoko trúbiac a blikajúc svetlami sa úporne snažili predrať sa dopredu.
Predbiehajúca avia začala postupne spomaľovať a nakoniec sa zaradila zasa do pravého pruhu za aviu,ktorú pôvodne chcela predbehnúť. Nevadí, že sme takto prešli dosť kilometrov, však šofér sa evidentne snažil, plynový pedál mal určite až na podlahe, ale nejako to nevyšlo.
Hneď som si spomenul na to bolenie brucha, čo ma trápilo... a ja som si pôvodne naivne myslel, že som deň predtým niečo pokazené zjedol.
Musím uznať, že keď nám tá avia uvoľnila ľavý pruh, tak na diaľnici kam až oko dovidelo nebolo žiadne vozidlo... Ktohovie čím to bolo :)
A kto za toto všetko mohol? No predsa odpor vzduchu. Pretože avia idúca v závetrí, ktorej vzduch nekladie taký veľký odpor dokáže ísť rýchlejšie ako tá, čo ide vpredu. A že len o nejaké 2 km/h? Nevadí... Hlavne, že ide v čele kolóny.
