Nevidím, nepočujem, mňa sa to netýka alebo pštrosov je čoraz viac

Jednoduchá odpoveď, ktorou ako pštros strčil hlavu do piesku a hodil myšlienky a spomienky na túto udalosť ďaleko za hlavu. Však čo, jeho sa to netýkalo. Kam sme sa to dopracovali, keď plný autobus dospelých ľudí, chlapov, z ktorých mnoho v pohostinstvách má silné reči o tom, čo, koho, ako a kým zatočili a nikto nenájde v sebe toľko odvahy alebo slušnosti, aby sa zastal dievčaťa, ktoré obťažujú nejakí fagani. Dievča môže zbytočne s nádejou čakať a dúfať, že jej niekto pomôže, že sa jej zastane. Čo sa stalo s touto spoločnosťou, že uprostred dňa sa radšej každý tvári, že nič nevidí namiesto toho, aby sa snažil pomôcť. Kam sme sa to dopracovali, že pštrosí efekt sa tak veľmi a nekompromisne rozširuje? Čo je to za spoločnosť, v ktorej sa šíri strach nútiaci ľudí pôsobiť a správať sa tak ľahostajne voči iným? Neuvedomuje si nikto, že sa niekedy môže dostat aj on do podobnej situácie a potom márne čakať na pomoc, lebo nikto si ho navonok nevšimne? Hej, autobus plný ľahostajných pštrosov. Uznávam, že niektorí mohli mať strach, ale koľkí možno čakali len na nejaké poposunutie? Možno stačilo len jedno slovo jedného cestujúceho a viacerí spolucestujúci náchylní pomôcť by sa zastali dotyčného? Možno chýbala len tá iskra, ktorú nemal odvahu nikto zapáliť. Zlo sa môže rozťahovat len potiaľ, pokiaľ mu to dovolíme. Len treba nást odvahu a premôct ten počiatocný strach. Čím budeme viac a viac ľahostajní, tým sa bude rozťahovať viac a viac. "Každá piata žena je týraná" - je smutné, že na to, aby si to niekto všimol, resp. uvedomil tieto neprávosti a aby aspoň o tom rozmýšľal, musia na to chodiť reklamy v televízii. Čo sme to za spoločnosť, že ľudia počujúc ako niekto mláti ženu sa tvária, že sa ich to netýka, že to nevidia? Prečo? Prečo si každý myslí, že že "on" s tým aj tak nič nespraví? Hej, neovplyvní spoločnosť, ale môže ovplyvniť správanie sa okolo žijúcich "jedincov" a prostredníctvom tejto "reťaze" môže postupne vplývať na spoločnosť. Ale ľahostajnosťou nie.. Ľahostajnosť sa šíri oveľa rýchlejšie. Veta "Každému sa všetko raz vráti" je pravdivá a človek si to možno uvedomí až pohľadom za seba do minulosti a potom pochopí. Všetci tí, čo sú, resp. boli ľahostajní k tomu, čo sa udialo v autobuse, nech si skúsia uvedomiť, že na mieste toho dievčaťa môže byť ich manželka, sestra, dcéra. Určite by neplesali od šťastia, keby sa ich milovaná ocitla v takej situácii. Potom môžu ozaj len nadávať na pštrosov, ktorí nič nepočujú, nič nevidia, lebo ich sa to predsa netýka. Pštrosov je veľmi veľa a záleží len na nás, či ich bude stále viac a viac... Len treba niečo preto urobiť. Tak nebuďme takí ľahostajní.....