o svojom živote a kariére v najlepšej basketbalovej lige na svete:
Moji rodičia a starí rodičia prišli do Ameriky z Čiech a usadili sa v Milwaukee, v štáte Wisconsin. Môj otec George a mama Agnes (Koubeck) Kojisovci hovorili plynule česky a pamätám si, ako raz spomínali, že po prvej svetovej vojne sa nejakí naši príbuzní usadili niekde pri Prahe, v Československu. (Update, leto 2022: Podľa webstránky Geni sa Donovi rodičia narodili už v Milwaukee. Jeho starý otec sa volal Florian, jeho pôvodné priezvisko bolo pravdepodobne Koiš, spolu s manželkou pochádzali z okresu Jihlava; jeho druhý starý otec Karel Koubek bol z Kasejovic pri Plzni.) Ja som sa narodil v Milwaukee 15. júla 1939 a žili sme na predmestí zvanom West Allis. Naša rodina pozostávala zo staršieho brata Georgea mladšieho (už zomrel), mladšieho brata Toma (taktiež už nežije) a mladšej sestry Barbary (je vydatá za Larryho Pfeila). Otec pracoval ako zvárač, neskôr ako vedúci zváračov a mama nám varievala rôzne české jedlá, ale bohužiaľ si už nepamätám ich názvy. Boli sme katolícka rodina a navštevoval som katolícku základnú školu svätej Rity, potom strednú školu Notre Dame Catholic a univerzitu Marquette, na ktorej som promoval v roku 1961, pričom mojím hlavným predmetom bola filozofia, spolu s vedľajšími predmetmi históriou a angličtinou. Taktiež som v rokoch 1964 až 1969 študoval maklérstvo a stal som sa maklérom. Vždy po sezóne som chodil na kurzy, venoval som sa totiž aj práci v hráčskej asociácii NBPA a tam sa mi to hodilo. Od mala ma ale najviac bavil šport, bol som dobrý v bejzbale i v basketbale. Na Marquette som hrával basketbal a svojimi výkonmi som zaujal tímy z NBA. Bol som dobrým skokanom a dokázal som sa dotknúť dosky vo výške 361 centimetrov. Mal som síce len 196 centimetrov, ale miloval som doskakovanie a dodnes som rekordérom v počte doskokov v histórii Marquette. Veľmi si cením, že moje číslo dresu 44 bolo vyradené a vyvesené pod strop haly. Po promócii na univerzite si ma v drafte vybrali Chicago Packers z 12. miesta. Znie to dobre, ale vtedy bolo v NBA len deväť tímov. Takže som bol vybraný až v druhom kole a to znamenalo menší plat a negarantovaný kontrakt. Mal som vtedy rôzne ponuky, chcel ma jeden tím z ABL (Americká basketbalová liga) a Harlem Globetrotters mi ponúkali 1000 dolárov za zápas, aby som proti nim odohral dvadsať zápasov ako člen vysokoškolského All-Star tímu. Ja som však vždy chcel hrať na olympiáde, mojím cieľom boli Olympijské hry v Tokiu 1964 a v tých časoch ste museli zostať amatérom, aby ste mohli reprezentovať svoju krajinu. Takže som sa rozhodol zostať amatérom a v septembri 1961 som podpísal tímu Phillips 66ers zo starej AAU (Amatérsky športový zväz) ligy. Popri hraní sme boli zamestnancami Phillipsu v Oklahome - tankoval som benzín do áut na čerpacej stanici. Mali sme dobré mužstvo a vláda a ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov nás požiadali, aby sme sa zúčastnili Good Will Basketball Tour, kde sme mali odohrať exhibičné zápasy v rôznych krajinách. Takže sme cestovali do Grécka, Talianska, Sýrie, Libanonu, na Cyprus, do Egypta a Svätej zeme a hrali sme proti ich reprezentáciám. Vyhrali sme každý zápas. Nikdy nezabudnem, ako som sa v Aténach počas zápasu s Grékmi pokúšal zasmečovať a rozbil som pritom dosku. Basketbalový novinár Sam Smith mi neskôr hovoril, že som bol asi prvým hráčom v histórii, ktorému sa také niečo podarilo. Prezývali ma Kangaroo Kid a som považovaný za prvého hráča v dejinách, ktorý pravidelne smečoval po lobe od spoluhráča. V AAU sezóne 1961/62 sme vyhrali titul a vláda nás opäť požiadala, aby sme reprezentovali USA - na medzinárodnom basketbalovom turnaji v Manile na Filipínach. Ten turnaj sme vyhrali a následne sme dostali pozvánku od Číny, aby sme sa zúčastnili ich turnaja v Hongkongu. Aj tento turnaj sme vyhrali. V nasledujúcej sezóne sme titul obhájili a ja som bol na konci sezóny vybraný do širšieho kádra reprezentácie USA pre Panamerické hry 1963 v brazílskom Sao Paule. Stal som sa dokonca reprezentačným kapitánom a získali sme tam zlaté medaily. Následne nás vláda USA a vedenie AAU požiadali, aby sme zostali v Brazílii ešte mesiac navyše, pretože v to leto sa konali Majstrovstvá sveta v Rio de Janeiro. Skončili sme na štvrtom mieste a ja som bol zvolený do najlepšej päťky turnaja. Keď sme sa vrátili do USA, prišli za mnou funkcionári z NBA a opýtali sa ma, či sa nechcem stať profesionálom a hrať v NBA. Povedal som im, že nemám záujem, pretože som bol kapitánom výberov USA na Panamerických hrách a MS a nasledujúci rok sa mala konať olympiáda v Tokiu. Stačilo len mať dobrú formu a nezraniť sa a mal som veľkú šancu stať sa kapitánom tímu USA na olympijských hrách! Ale nakoniec mi ponúkli skvelú garantovanú zmluvu, ktorú som nemohol odmietnuť. Okrem toho, vždy som bol zvedavý, či mám na to hrať v NBA. V NBA som potom hrával dvanásť rokov, dvakrát ma vybrali do zápasu hviezd a v jednom ročníku som bol dokonca v top 10 v bodoch. Ako forward som hrával za Baltimore Bullets (1963-64), Detroit Pistons (1964-66), Chicago Bulls (1966-67), San Diego Rockets (1967-70), Seattle SuperSonics (1970-72) a Kansas City-Omaha Kings (1972-75). Na vrchole síl som bol v drese Rockets, raz – ani neviem ako – som proti Celtics strelil 32 bodov a to ma bránil John Havlicek! John bol skvelý chlapík, veľmi súťaživý. Bol dobrým obrancom, dokázal brániť krídla aj rozohrávačov. Mal jednu veľkú výhodu: mohol riskovať a sústrediť sa na zisk lopty a tým prerušiť útok súpera. Keď sa mu to nepodarilo a jeho hráč ostal voľný, nič sa nestalo, stačilo mu len zakričať „Russ“ a pivot Bill Russell, skvelý blokár, bol pripravený chrániť kôš. V takej situácii som radšej hneď vystrelil zo strednej vzdialenosti. Mojím streleckým rekordom bolo 42 bodov a v jednom zápase sa mi podarilo doskočiť 20 lôpt. Medzi top 5 hráčov, s ktorými som hrával, by som zaradil Davea DeBusscherea, Lennyho Wilkensa, Spencera Haywooda, Elvina Hayesa a Natea Archibalda. Dvomi najlepšími koučmi, ktorí ma trénovali, boli Lenny Wilkens v Seattle a Johnny Kerr v Chicagu. Z hráčov, s ktorými som si zahral v zápasoch hviezd, sú v mojej top päťke Wilt Chamberlain, Elgin Baylor, Jerry West, Oscar Robertson a Havlicek. Ako členovia NBRPA (organizácia pre bývalých hráčov NBA) sa zvyčajne stretávame aspoň dvakrát do roka, zvyčajne počas All-Star víkendu alebo v Las Vegas. Máme mítingy a spomíname na staré časy, je to zábava. Z tých známejších mien som dobrým kamarátom s Wilkensom a Patom Rileym, s ktorým sme si boli navzájom na svadbách. Veľakrát som sa tam stretol s Havlicekom a jeho ženou a obaja sú veľmi srdeční a prívetiví ľudia. Počas kariéry v NBA som bol na niekoľkých tripoch za morom, hrali sme v Západnom Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Amsterdame, Francúzsku, Taliansku a Anglicku. Škoda, že sa mi nikdy nepodarilo dostať sa do Československa. Okrem Európy sme takto precestovali aj takmer celú Južnú Ameriku. S mojou manželkou Maureen Ann radi cestujeme a navštívili sme spolu napríklad Taliansko, Írsko, Škótsko, Havaj, Španielsko, Mexiko, Nikaraguu, Honduras a budúci rok pravdepodobne vycestujeme na Aljašku, kde chceme osláviť naše 50. výročie svadby. V NBA sme sa nacestovali tiež veľa. 82 zápasov za sezónu, ak nepočítam zápasy v playoff. Cestovali sme lietadlom, ale nie v prvej triede. Boli sme samí vysokí chlapi, takže v lietadle to bol dosť stiesnený priestor. Niekedy sme cestovali aj vlakom alebo autobusom, ak ďalšie mesto na tripe nebolo tak ďaleko. Pamätám si, že jeden trip bol riadne brutálny: odohrali sme 13 zápasov v 15 rôznych mestách a dvakrát sme prešli od jedného pobrežia USA k druhému. Bolo to únavné, hlavne ak ste hrávali veľa minút. Keď sme mali voľný deň a boli sme v meste, ktoré sa nachádza v teplom podnebí, chodili sme si zahrať golf, ale vozili sme sa v golfovom vozíku, aby sme príliš nezaťažovali nohy. Rád som čítaval knihy, v aute som počúval knihy na páske, väčšinou mysteriózne romány a trilery. Teraz čítavam noviny, od začiatku do konca, aby som si udržal bystrú myseľ a pamäť, keďže starnem. Mám takmer 80; každý deň sa chodím na hodinku prejsť a tri-štyrikrát týždenne chodím do posilňovne. Po skončení basketbalovej kariéry v roku 1975 som viedol raketbalovú firmu s názvom M & M Court Systems. Vyrábali sme biele umakartové panely na vnútorné steny a stropy. Mojimi partnermi boli Dr. Bud Muehlheisen (prvý svetový šampión v raketbale) a inžinier Gary McCabe. O tri roky neskôr som založil spolu s Dr. Jerrym Tisim katolícky rodinný kemp Whispering Winds. Sme non-profitná organizácia oslobodená od dane a náš kemp sa nachádza v kalifornskom meste Julian, asi jednu hodinu jazdy od San Diega, v nádherných zalesnených horách. Ak chcete, pozrite si našu webstránku: www.whisperingwinds.org. Riaditeľom kempu som bol až do roku 2014 a kempu sa naďalej darí aj v súčasnosti. V týchto dňoch trávim väčšinu času s mojimi tromi synmi a ich rodinami. Dan je mojím najstarším synom, s manželkou Nikki majú 13-ročnú dcéru Samanthu. Matt a Mike sú naše dvojičky. Matt sa oženil s Brianne a majú tri deti, Ainsley (10), Selu (9) a Auggie (6). Mike je ženatý s Anou a majú dcéru Jimenu (3) a novorodené bábätko Milani (má tri týždne). Všetci žijú blízko nášho dvojposchodového domu tu v San Diegu, takže trávim veľa času s nimi a mojimi šiestimi vnúčatami. Počasie tu v San Diegu je obvykle báječné. Keď som bol v NBA, tak som si to užíval, a mal som peknú kariéru, ale myslím, že mojím odkazom je moja rodina a všetci tí ľudia, ktorým pomohol náš kemp.
***
Fotografie Dona, ktoré mi v decembri 2024 poslal jeho syn Michael:
