Kundlova dcéra súhlasila s publikovaním najzaujímavejších pasáží, preložených do slovenčiny. Prajem pekné čítanie.
John, mohli by ste povedať niečo o vašom ranom živote?
Keď som mal päť rokov, moja mama a ja sme odišli z Aliquippy v Pensylvánii do Minneapolisu, mysliac si, že môj otec nás bude nasledovať. Bol som vychovaný v Aliquippe a vôbec som nehovoril po anglicky. V Aliquippe som chodil chvíľu do školy. Vynechal som materskú školu, takže to bolo pre mňa priskoro. Keď som prišiel sem [do Minneapolisu], dali ma rovno do piatej triedy alebo tak nejak. Ale naučil som sa tu jazyk a učil som ho aj moju mamu, aby sa mohla stať občiankou. Narodila sa päť míľ od Poľska v, čo to bolo vtedy, Československo?
Tom Kundla (Kundlov syn): Československo. (Pozn.: Kundlova matka sa narodila v roku 1898 v Jakubanoch.)
Československo. Bol som Slovák a po slovensky viem hovoriť dodnes. Prišiel som do Minneapolisu a šiel som do školy a viem, že v prvý deň vyučovania som sa postavil [k lavici] a bola akurát tridsiata tretia otázka. A učiteľka mi hovorí, „John, zostaň po vyučovaní. Takže daj si jazyk medzi zuby a povedz tridsaťtri, tridsaťtri.“ Ale jazyk som sa naučil a hovoriť po anglicky som naučil aj mamu, a stal som sa občanom. Môj otec sa nikdy neukázal. Chodil som asi do každej základnej školy v meste, často sme sa sťahovali. Jeden kňaz sa stále snažil získať od mamy peniaze, takže sme sa presťahovali na juh Minneapolisu a najbližší kostol bol Wesley Temple, takže som chodil tam. Mali tam peknú novú telocvičňu, tam som sa naučil ako hrať basketbal a sledoval, ako hrajú dobrí basketbalisti. Ale potom sme sa presunuli ďalej na sever. Tam som chodil rok na jednu strednú školu a nato som konečne chodil do strednej školy Central, na ktorej som zmaturoval. Zmaturoval som skoro (V 16 rokoch. Keď mal Johnny 18, jeho mama Anna, ktorá pracovala ako kuchárka, a nevlastný otec sa rozhodli presťahovať do štátu Washington. Anna chcela, aby s nimi šiel aj Johnny, ale ten sa rozhodol ostať v Minnesote. S plačom sa rozlúčili, Kundla začal bývať v ubytovni.), bol som príliš mladý na to, aby som šiel na vysokú školu. Namiesto toho som dostal prácu vo Field Hoteli, kde som upratoval jedáleň, utieral podlahy a tak ďalej. Dostal som aj stravu a na čiastočný úväzok som dvíhal telefón, keď si niektorý z pracovníkov potreboval odskočiť. Vedľa bola [budova] YMCA a tam som tiež chvíľu pracoval. Mal som na starosti chlapcov. Stále si pamätám, že tam bolo aj divadlo, hneď cez ulicu, a raz tam bol Jackie Coogan a priviedli ho k nám do YMCA a ja som ho učil hrať pool. (Smiech) To bolo riadne dávno. Pred viac ako osemdesiatimi rokmi! Prešli dva roky a potom som šiel na Minnesotskú univerzitu a hrával som tam basketbal a bejzbal, a keď som spromoval, šiel som do Paducahu v Kentucky, kde som hral jeden rok profi bejzbal. V bejzbale som bol celkom dobrý. Nasledujúci rok som mal ísť do vyššej ligy, ale rozhodol som sa zostať doma, aby som získal magisterský titul na Minnesotskej univerzite, čo bolo to najlepšie, čo som kedy urobil.
Vráťme sa späť do vašich vysokoškolských dní, povedzme si trochu o vašej hráčskej kariére na univerzite.
Hrával som basketbal. Bol som hrozne mladý, ale vyhrali sme titul, myslím, že to bolo, keď som bol druhák. Vyhrali sme konferenčný titul. V tom čase bol koučom Dave MacMillan. A potom, keď som šiel do služby a vrátil som sa z nej, mi Dave MacMillan dal prácu ako asistent trénera na Minnesotskej univerzite. Odtiaľ, trénoval som tam jeden rok, som šiel na [univerzitu] St. Thomas, kde som trénoval [americký] futbal, basketbal a bejzbal. Predtým tam bejzbal nemali, ale ja som mal ročnú skúsenosť v bejzbale, takže som tam koučoval aj bejzbal.
Aký bol kouč MacMillan?
Bol dobrý tréner z východu [USA]. Hrával s Joeom Lapchickom, kedysi boli spoluhráčmi. Niet pochýb, že ovplyvnil moju basketbalovú filozofiu – rýchly protiútok za rýchlym protiútokom. Naozaj to preslávil. Mali sme dobrý protiútok. A keď som dostal prácu v Lakers, najal som ho ako svojho asistenta. Takže som sa mu odvďačil.
Na univerzite ste stretli aj vašu manželku, však?
Áno. S manželkou som sa spoznal v knižnici, neskôr sme mali svadbu. Boli sme zosobášení šesťdesiatosem rokov a bum! Šesť detí, štyria chlapci a dve dievčatá. Keď som ju stretol na Minnesotskej univerzite, bývala v St. Paul a z univerzity je to asi šesť blokov hore kopcom do Prospect Parku, odkiaľ chodila električka. Inak by ste museli platiť za cestovné dvakrát. Takže sme sa vždy radšej prešli. Hneď na rohu bola pekáreň a mali tam „zmrzačené cupcaky“, také s poškodenou kôrkou. Volali sme ich „zmrzačené cupcaky“. Myslím, že jeden stál desať centov alebo tak nejak. Cestou hore do Prospect Parku sme každý zjedli jeden. (Smiech)
Porozprávajte niečo o vašej vojenskej službe v druhej svetovej vojne.
Moja vojenská služba. Dali mi test, rovnaký test, aký som dostal na prijímačkách na Minnesotskú univerzitu, v [meste] Hollywood na Floride. A keď som ten test úspešne absolvoval, stal som sa dôstojníkom. (V apríli 1944.) To ma skutočne prekvapilo, ale bolo skvelé, že sa to stalo. Keď som sa vrátil z vojny, veľmi mi pomohlo, že som bol v nemocnici pre veteránov. Bol som riadne prekvapený, že ma hneď vymenovali za dôstojníka. Keď som prišiel domov, babka (Matka Kundlovej manželky.) vravela, „Urobili z teba dôstojníka? Ako to mohli urobiť? Veď si odišiel do vojny len pred šiestimi týždňami!“ Za morom museli mať nedostatok dôstojníkov. Nastúpil som na loď a poslali nás na tamojšiu pláž, aby sme vyzdvihli veteránov, tých zranených. To si budem pamätať navždy. Takže sme zastavili vo Francúzsku a pamätám si, že sme zobrali aj tri ženy, ktoré sa zaplietli s Nemcami. Boli ostrihané dohola. Zaviezli sme ich do Anglicka. Do Anglicka sme šli na lodi LST, čo bola tanková výsadková loď. Vrátili sme sa späť do Francúzska, kde sme sa po hodine zrazu dostali do zamínovaných vôd. Príliv nás vrhol do mínového poľa, ale kapitán nás z toho dostal. Znova sme šli do Anglicka a potom neskôr do Edinburghu v Škótsku a loď prevzali Rusi. Potom som sa vrátil domov, mal som vojenskú dovolenku, jeden týždeň na Vianoce. Potom ma poslali na loď vzdialenú päťdesiat míľ od Havajských ostrovov. Takže som šiel na Havaj. Bol som na rôznych lodiach, s rôznymi dôstojníkmi. Počas vojny som dostal strach len raz, keď pre mňa nemali miesto na hornej palube. Spal som dole na visutom lôžku, úplne na spodku, a ako sme sa v noci plavili, začul som, že nás začali bombardovať. Ježiši! To bolo jediný raz, keď som sa bál – jediný raz. Dostali sme sa k Filipínskym ostrovom a tam som prestúpil na inú loď, na jednom malom ostrove, a potom sme pokračovali ďalej na západ. Potom sme šli prakticky až do Japonska. Keď sme sa vrátili do Bismarckovho súostrovia, zabudol som, ako sa volalo to mesto, vojna skončila a oslavovali sme. Ale náš kapitán neoslavoval. Posádka sa vlámala do miestnosti, v ktorej bolo víno, a všetky fľaše vína z nej vyrabovala. Takže nasledujúci deň museli na kapitánov príkaz stáť bez pohnutia od ôsmej ráno do tretej popoludní v 38-stupňovej horúčave. Myslím si, že to bolo zlomyseľné! Podľa mňa ich im mal rozdať zadarmo. Bol som na neho riadne naštvaný. Každopádne, ja som ochorel, mal som vredy. Vystúpil som z lode a šiel tam do nemocnice, kde mi dali mlieko, a potom som sa snažil čo najrýchlejšie vrátiť späť do Spojených štátov. Takže to bola moja vojnová skúsenosť.
Veľmi zaujímavé. Hrali ste počas vojny basketbal?
V našej LST bolo asi trinásť tankov a keď odišli z lode, hrávali sme tam basketbal. Na každú stranu sme dali jeden kôš. Pamätám si, že basketbal sme hrali dosť často. Nedalo sa tam moc strieľať kvôli nízkemu stropu. Takže sme zakončovali dvojtaktom, väčšinou som sa držal v blízkosti koša. Aj počas vojny som teda nemal od basketbalu pauzu. Ako som spomenul, vojna skončila, skončil som v nemocnici, ale nakoniec som sa dostal späť do Spojených štátov. Pracoval som pre kouča MacMillana a potom som mal džob na St. Thomase. Neskôr prišiel za mnou Sid Hartman, športový novinár, chcel, aby som koučoval nový profi tím Minneapolis Lakers. Odmietol som. Dvakrát. Povedal som mu, že tunajší fanúšikovia sú všetci fanúšikovia vysokých škôl alebo univerzít. Nebude ich zaujímať žiadny profesionálny tím. Ale potom znova prišiel do môjho bytu a hovoril aj s mojou mamou a mojou ženou a nakoniec som to podpísal. Takže na mojom podpísaní má zásluhu najmä on. Deň nato podpísali Jima Pollarda a potom podpísal Georgea Mikana. Viac šťastia som asi mať nemohol. Pollard, Mikan, vtedy sa to začalo. Ale ďalšia vec je, bol to stret osobností. Pamätám si, že keď Mikan prvýkrát prišiel na tréning, mali sme preňho na začiatok tri signály. Keď som im tie tri signály vysvetľoval, Mikan sa potichu modlil „Zdravas Mária, milosti plná“ a Pollard mu hovorí, „Budeš držať hubu? Nepočujem, Mikan.“ Ježiši, Pollard sa vedel biť. Musel som ich od seba oddeliť. Naozaj to bol stret osobností. Vern Mikkelsen hral na univerzite Hamline v systéme s dvoma pivotmi, takže najprv sme tak skúsili hrať aj my, s Mikanom a Mikkelsenom na dvojitom pivote. Ale nefungovalo to, presunuli sme ho na krídlo. Naučil sa strely po nájazde o dosku a prihrávať Mikanovi. Pollard mal samozrejme veľký talent. Bol to najelegantnejší hráč, akého som mal. Výborný skokan, vedel zasmečovať. Jeden na jedného bol nezastaviteľný. Mikan, Mikkelsen a Pollard boli najlepšie doskakovacie trio, v útoku i obrane, a päťkrát sme vyhrali titul, vďaka čomu som sa stal známym.
Poďme sa trochu porozprávať o začiatkoch Lakers a Sidovi Hartmanovi.
Nuž, keď Sid prišiel ku mne, povedal mi, že chcel, aby Lakers trénoval Joe Hutton, ale ten mu povedal, „Nie, držím miesto trénera môjmu synovi.“ Joeymu Huttonovi. Takže najali mňa. Celé to vybavil on. Zásluhu na tom pripísali Maxovi Winterovi, ale v skutočnosti to bol Sid Hartman, kto presvedčil každého, nech podpíše. (V jednom interview z roku 1988 však Kundla pripísal najväčšie zásluhy Winterovi.) Bol veľkou súčasťou klubu. Poďakoval som sa mu. Keby nebolo jeho, nekoučoval by som profesionálov. Myslím, že som dostal šesť tisíc dolárov ako plat a Mikan dostal 87 000 dolárov. (87 000 je v prepočte na súčasné peniaze cca milión dolárov.) Viete si to predstaviť? Bol prvým hráčom, ktorý šiel do Basketbalovej siene slávy. Neskôr sme podpísali Dugieho Martina. Dozvedeli sme sa, že je skvelým rozohrávačom a uzavreli sme s ním zmluvu. Dugie Martin bol úžasný, vyžíval sa v bránení. Ďalším guardom bol Bobby Harrison. Koho sme to ešte podpísali? Sid Hartman bol dobrý kamarát futbalového kouča Buda Granta. (Grant trénoval v 70. rokoch v NFL.) Bud Grant bol dobrý futbalista, bejzbalista aj basketbalista. Bol dobrý v obrane. Ak sfauloval jedného z našich hráčov, bol týždeň mimo hry. (Smiech) Grant bol drsný. Boli sme dobrí v obrane, skvelí v doskakovaní a je to až na neuverenie, ale bolo ľahké ich koučovať. Vždy hrali ako tím. Povedal som Mikanovi a Pollardovi, „Keď sa vy dvaja zohráte, nikto nás neporazí!“ Mali sme akciu J-G, Jim a George, ktorá nemala v basketbale páru. Buď dal Mikan loptu Pollardovi, ktorý zakončil, alebo nafintoval prihrávku Pollardovi, otočil sa a vystrelil. A Mikanov dril je stále slávny. Jeden z najväčších drilov v basketbale.
Robili ste na tréningoch veľa takýchto drilov?
Och áno. Kouči v tej dobe vždy robili tento dril. A potom sme pracovali na obranných driloch, traja na dvoch a potom naspäť dvaja na jedného. Na obrane sme skutočne pracovali veľa.
Aká bola vtedy atmosféra na zápasoch? Chodilo na vás veľa divákov?
Nie, až tak veľa divákov na naše domáce zápasy nechodilo. Spomínam si na zápasy, keď v hľadisku sedela Pollardova manželka a Jack Dwan raz dribloval smerom dopredu a Arilee Pollardová zakričala, „Prihraj loptu!“ a Pollard to začul a skríkol, „Sklapni, Arilee!“ Musela to počuť celá hala. (Smiech) Keď George ukončil kariéru, spravili sme z neho trénera a ja som bol generálnym manažérom, ale prešlo asi pol sezóny a George mal toho plné zuby. Nebavilo ho to. Povedal, „Stále sa viac cítim ako hráč.“ Takže som to znova prevzal ja. Trénovať Lakers bola skvelá skúsenosť. Hráči ako Mikan a Dugie, tí vedeli o sebe aj naslepo. Takže som mal naozaj šťastie a poďakoval som Sidovi za to, že mi dal tento džob.
Porozprávajte o niektorých vašich obľúbených zápasoch, keď ste trénovali.
To je ťažké vybrať, z toľkých pamätných zápasov.
Čo tak o tom zápase, keď si vás Mikan po poslednom hvizde posadil na plecia.
To bolo v New Yorku. (Fotka Kundlu na Mikanovi je z roku 1952, keď v siedmom zápase finále porazili doma New York Knicks. Je možné, že Mikan si Kundlu posadil na plecia aj nasledujúci rok, vtedy Lakers získali titul na palubovke New Yorku. Alebo si to už po toľkých rokoch Kundla zle pamätal.) Mikanova manželka a moja manželka boli veľmi dobrými kamarátkami a to, že to spravil, znamenalo pre mňa veľa. Veľa mi pomáhal aj pri koučovaní. Porazili sme vtedy New York v New Yorku a získali titul. Celý zápas som bol poriadne nervózny a moji hráči to vnímali. Ale konečne sme zvíťazili a položil si ma na plecia a páni, tá fotografia získala veľa publicity! Stále dostávam fotografie Mikana, kde mu sedím na pleciach. Potom ma zložil dole, išli sme do kostola, povedali „ďakujeme Bože“ a následne sme šli do nočného podniku a mali peknú párty.
Porozprávajte ešte trochu o Mikanovi.
George, ďalšia vec, ktorá ma pri ňom napadá, George rád jedol. Poznal všetky stravovacie miesta. Prišli sme do nejakého mesta, našiel v ňom dobré miesto na jedenie a ihneď sme sa tam vybrali. V tých časoch mal jedlo všade zadarmo. To veľmi pomohlo tímovej atmosfére. Keď sme podpísali niekoľkých černochov, viete, najskôr sme nemali v mužstve žiadneho, hrali sme sériu exhibičných zápasov v rôznych mestách a na mnohých miestach, keď sme prišli do reštaurácie, nás vykopli kvôli tomu, že bol s nami farebný hráč. Ani v hoteloch nás nechceli. Bobby Harrison je Indián, ani jeho nechceli ubytovať. Bolo to v St. Louis. „Nie je černoch, ale je... von!“ Cítili sme sa naozaj mizerne. Bývali sme teda v černošskom hoteli. Nič iné nám nezostávalo, len ubytovať sa v černošských hoteloch. Mali sme mizerný pocit. Idete do reštaurácie a vykopnú vás, Kriste. Chápem, prečo to černochov tak rozčuľovalo. V tíme som mal pár skvelých černošských basketbalistov. Elgin Baylor, to bol skutočne pán basketbalista, v útoku i obrane, a navyše chodili naňho diváci a mal priateľskú osobnosť. A dostal sa do Siene slávy.
Minneapolis bol jedným z najzápadnejších tímov, takže ste sa v tých časoch veľa nacestovali vlakmi.
Ježiši. Tie vlaky! To bola tá najnepríjemnejšia vec. Cestovali sme dlho vlakom, prišli sme do Chicaga a potom sme museli prejsť na druhú stanicu, čo bolo samo o sebe nepríjemné. Pamätám si, že sme akurát prichádzali vlakom do Bostonu, keď sa stala Lúpež Brink’su. Jedol som v reštaurácii, ktorá bola blok od miesta lúpeže. Nasledujúce ráno, keď sme nastupovali do vlaku, každému prehľadali tašku.
Keď sa Lakers presťahovali do Los Angeles, prečo ste nešli s nimi?
O tom meste som veľa počul. Ponúkli mi dobrý džob, ale počul som, že to je naozaj zlé mesto na vychovávanie rodiny a odmietol som ich.
Po tom, keď Lakers odišli, ste naďalej zostali basketbalovým trénerom.
Hej. Trénoval som Minnesotskú univerzitu. Koučoval som tam hráčov ako Lou Hudson a Archie Clark. (Prví černošskí basketbalisti, ktorí hrali za Minnesotskú univerzitu, neskôr hviezdy v NBA.) Obidvaja boli dobrí hráči. Pamätám si, že v 60. rokoch som koučoval národný tím v Budapešti. Hrali sme tam zápasy. Vyhrali sme tam turnaj. V tíme som mal Billa Bradleyho, jedného z najlepších hráčov, akých som kedy trénoval. Prišiel na palubovku a vždy si najprv odbehol dve, tri kolečká, až potom zobral loptu a strieľal. Bol skutočným lídrom, on a Lou Hudson, keď sme vyhrali Svetové univerzitné hry v Budapešti. Pamätám si Budapešť, išli sme tam do kostola a iritovalo ma, že sa tam počas omše prechádzali ľudia a rozprávali. Turisti. „Zavrite ústa! Nepočujem!“ Ale bol to krásny zážitok.
Trénovali ste aj v zahraničí, že?
Áno. Šiel som do Maroka. Pracoval som tam dva roky, dve basketbalové sezóny. Dobrá skúsenosť. Avšak bola tam jazyková bariéra. Bolo to naozaj ťažké, ale naučil som ich základy hry. Vážili si to. Pamätám si, že raz sme hrali proti Kube. Kouč kubánskych hráčov sa so mnou vôbec nebavil. Bolo to na Kube a on nenávidel Spojené štáty. (Chichoce sa) Poriadne nás rozbili. Šli sme do Francúzska, cestovali sme po krajine a hrali prípravné zápasy. Jeden z hráčov potom prišiel na St. Thomas, odohral tuším jeden rok, oženil sa a vrátil sa späť do Maroka.
Čo myslíte, aký je najväčší rozdiel medzi basketbalom z časov, keď ste trénovali, a tým dnešným?
Strela za tri body urobila veľký rozdiel. Je to náročné natrénovať. Hráči nevedia, kedy strieľať a kedy prihrávať. To prichádza so skúsenosťami. Strieľate príliš rýchlo, namiesto toho, aby ste prihrali. Musíte vedieť, kedy prihrávať a kedy strieľať. Potrebujete na to trochu skúsenosti. Basketbal je teraz iný.
Ako si spomínate na zavedenie 24-sekundového limitu na útok?
Nuž, zmenilo to hru. Pomohlo to hre, nemohli ste držať loptu a zdržovať tak čas. A to urobilo hru lepšou.
Bola to stratégia, ktorú ste používali aj vy?
Nie, Fort Wayne to urobil Lakers. Držali loptu po celú štvrtinu, aby na jej konci mohli vystreliť. Tak nejak to bolo. A potom zaviedli to pravidlo. Áno, bolo dobré, že zaviedli to pravidlo. Pred tým tímy často zdržovali hru aj celý zápas. Zabilo by to basketbal. Teraz sú pravidlá oveľa krajšie.
Iste.
Ale byť vtedy v NBA bola skvelá skúsenosť. Považujem sa za šťastlivca, lebo som mal hráčov ako Mikan, Mikkelsen, Pollard. Keď sme vyhrali titul v New Yorku, prenocovali sme tam a na ďalší deň nás vzali na bejzbalové ihrisko a predstavili ma Caseymu Stengelovi a Yogimu Berrovi. (Legendy bejzbalových Yankees.) A potom nasledujúci týždeň nás, Mikana a jeho manželku a mňa a moju manželku, pozvali do nedeľnej televíznej šou. Ach, ako sa to volalo... Ed Sullivan Show. To bol ďalší skvelý zážitok, v New Yorku.
Jim Kundla (Kundlov syn): V '65 si šiel do Budapešti, v '66 ste mali ísť do Ruska a v '67 ste vyhrali Panamerické hry v kanadskom Winnipegu. V '66 si viedol tím hviezd, ktorý mal odohrať zápas v Rusku.
Áno a Jimmy bol podávač lôpt. Išli sme do Švédska a Fínska a potom sme mali ísť do Ruska, ale Rusi nakoniec ten zápas zrušili a namiesto toho sme šli do Nemecka a Rakúska a hrali sme tam exhibičné zápasy. Taktiež pekná skúsenosť.
Páčilo sa vám toľké cestovanie po iných krajinách?
Ale áno, bolo to fajn. Jedli sme rôzne jedlá, mali sme rôzne špeciality a tak ďalej, aby sme to všetko vyskúšali. Celé to zorganizovalo Ministerstvo zahraničných vecí.
Jim Kundla: Všetko vybavovali oni. Otcov spolubývajúci bol vtedy Johnny McLendon...
...áno, Johnny McLendon (Prvý afroamerický kouč v profesionálnom športe.), bol mojím trénerským asistentom. Hrali sme proti Rusom [v Budapešti] a on poznal naozaj dobre pravidlá. Pamätám si, že lopta išla za postrannú čiaru v zadnej polovici ihriska a on vedel, že rozhodca sa jej nemusí dotknúť. Rýchlo sme hodili loptu do hry, dali sme veľa košov a vyhrali sme zápas. Poznal naozaj dobre pravidlá a stali sa z nás nerozluční kamaráti.
Jim Kundla: McLendon sa učil basketbal od Jamesa Naismitha, ktorý túto hru vynašiel, na Kansaskej univerzite.
Nejaké ďalšie príhody, na ktoré by som sa mal spýtať?
Raz sme hrali tvrdý zápas a Mikan si vykĺbil prst. Posadil sa na lavičku, ďalej sledoval hru a ja som mu ten prst ťahal a Mikan zrazu vykríkol, „Au! Čo to robíš? Ťaháš nesprávny prst!“ (Smiech)
Jim Kundla: Tato, nedostal si technickú chybu za ten škrtiaci manéver, či čo to vtedy bolo? Nedostal si technickú za to, že si sa pokúsil zaškrtiť jedného z rozhodcov?
Hej. Na jednom zo zápasov som mal na sebe motýlik, odpískali proti nám faul, stratil som nervy a napadlo ma, že ho zaškrtím a tá prekliata vec spadla na zem... a dali mi technickú chybu. (Smiech)
Dostali ste veľa technických chýb?
Nie, nie príliš veľa. Ale raz za čas som sa naštval. (Pre Kundlu bol typický jeho úprimný úsmev, jeho životným mottom bolo: „Take it easy, keep smiling.“) Raz sme hrali zápas a takmer všetci moji hráči už boli vyfaulovaní a nemali sme žiadnych náhradníkov. Potom zapískali ďalší faul, ja som sa postavil a vtom rozhodca odpískal technickú. Povedal som, „Za čo?“ Odvetil, „Postavil si sa. Podnecuješ fanúšikov. Dráždiš ich.“ Skríkol som, „Kristepane!“ Strašne som zúril. Tú technickú chybu odpískal mne. V dnešnej dobe tréneri stoja počas celého zápasu.
Bol Mikan vaším najobľúbenejším hráčom, ktorého ste trénovali?
Ó, zďaleka. Mikan a Pollard. Boli to skvelí basketbalisti.
