Mike, používali tvoji starí rodičia a otec slovenčinu, keď si vyrastal? Do Kanady sa prisťahovali zo Spiša v 30. rokoch minulého storočia a usadili sa v provincii Ontário na vidieku blízko komunity Port Robinson, neďaleko amerického štátu New York.
„Jasné, používali, ale moji starí rodičia Matúš a Kunigunda zomreli, keď som mal len okolo sedem rokov, takže si veľa zo slovenčiny nepamätám. Otec po slovensky rozprával, ale keďže mama nie, doma sa slovensky veľmi nehovorilo.“
Narodil si sa v ontárijskom meste Welland v roku 1962 a od mala si pracoval na rodinnej farme. Ako si spomínaš na detstvo? Mal si nejakých kamarátov medzi kanadskými Slovákmi? Vo Wellande žije veľká slovenská komunita.
„Áno, vyrastal som na farme, čo znamenalo veľa práce každý deň. Pred školou, po škole, cez víkendy, neboli žiadne prázdniny. Mal som niekoľko blízkych kamarátov zo školy, ktorí boli tiež Slováci. Dlhé roky sme boli členmi Slovenskej haly vo Wellande, ale keďže veľa starších ľudí zomrelo a veľa mladých sa odsťahovalo, slovenské podujatia v Hale sa nakoniec prestali organizovať.“
Dodržiavali sa vo vašej rodine nejaké slovenské tradície?
„Väčšina slovenských tradícií bola založená na veciach okolo sviatkov a jedla. Mali sme kapustové závitky, kapustu, veľa údeného mäsa. A pamätám si, že môj starý otec čítaval slovenské noviny, myslím, že Kanadského Slováka.“
V jednom rozhovore si povedal, že ako chlapec si chcel byť hokejistom, ale bývali ste ďaleko od hokejovej haly. Hokejistom si teda nestal, ale bol to tvoj obľúbený šport, po ukončení basket kariéry si si ho pravidelne chodil zahrať. Pamätáš si na slovenské hokejové legendy Stana Mikitu či Petra Štastného, ktorí emigrovali do Kanady a stali sa hviezdami v NHL?
„Áno, môj obľúbený šport, ktorý som veľmi chcel hrať, bol hokej, ale žil som ďaleko vo farmárskej oblasti a nemal som sa ako dopraviť do mesta a hokejovej haly. Navyše, tréningy boli ráno v rovnakom čase, keď sme dojili a starali sa o stádo dobytka. Určite si pamätám Stana Mikitu a Petra Šťastného. Skvelí hokejisti. Stan bol jedným z mojich najobľúbenejších hráčov a keď som bol mladý, fandil som Chicagu Blackhawks.“
Na webstránke Basketball Reference máš uvedenú prezývku Diesel. Kto ti ju dal?
„Presne tak, Diesel bola moja prezývka. Ak si správne pamätám, myslím, že mi ju dal spoluhráč z Lakers A.C. Green.“
V nováčikovskej sezóne si hral za Chicago Bulls a bol si spoluhráčom Michaela Jordana. Práve v tom ročníku v playoff nastrieľal Jordan 63 bodov do koša Bostonu Celtics, čo je dodnes rekord v playoff NBA. Boston zo sezóny 1985/86 je jedným z top tímov histórie, vedený veľkou trojkou Larry Bird, Kevin McHale a Robert Parish. Bolo úžasné to sledovať?
„Bezpochyby! Bolo neuveriteľné sledovať Michaela počas tohto playoff – ako aj vo väčšine iných zápasov. Vždy to bol ten najsúťaživejší človek, akého si viete predstaviť. Bol to aj fajn chalan, mal som ho rád a dobre som s ním vychádzal.“
Ďalšie dve sezóny si hral za Los Angeles Lakers Magica Johnsona, Kareema Abdula-Jabbara a Jamesa Worthyho, s ktorými si získal dva prstene šampióna. Bolo vzrušujúce byť súčasťou slávnych Showtime Lakers? Mimochodom, zaujímavosťou je, že vtedajší tréneri Lakers Pat Riley a Bill Bertka majú slovenské korene.
„Pôsobenie u Lakers bolo určite skvelým obdobím mojej kariéry, mám na to krásne spomienky. Naše zápasy v domácej hale Forum boli jedinečné. Magic bol jednoducho basketbalový kúzelník, jeho prihrávky boli často dychberúce. S Billom som sa o tom rozprával, takže viem, že je Slovák, ale nevedel som, že aj Riley má pôvod na Slovensku.“
Rok 1987: Šampióni NBA L.A. Lakers rapujú v antidrogovom videu. Smrek: „Call me Smrek, I give my team my best.“
Smrekove highlighty zo zápasu proti Sacramentu (sezóna 1986/87):
Smrek preberá od komisionára NBA Davida Sterna majstrovský prsteň:
Potom si v NBA hral za San Antonio Spurs, Golden State Warriors a Los Angeles Clippers. Ako si spomínaš na tieto roky?
„Z týchto troch mám najlepšie spomienky na Warriors. Hranie s nimi bolo naozaj skvelé, miloval som hrať pod koučom Donom Nelsonom. Zahrať si s Run TMC bola veľká zábava. Bol to rýchly ofenzívny basketbal, hrať týmto štýlom nás nesmierne bavilo a taktiež sme mali sme výborné tréningy.“
Tvoj najlepší zápas v NBA bol pravdepodobne ten proti Bostonu v marci 1986, keď si dal 15 bodov a k tomu pridal 11 doskokov, 3 asistencie a 3 bloky. Súhlasíš? Celtics po tej sezóne prejavili o teba záujem, ale ty si sa rozhodol podpísať Lakers.
„Ten zápas proti Celtics bol určite jedným z mojich najlepších, ktoré som v NBA odohral, teda aspoň pokiaľ ide o štatistiky. Pamätám si, že sa mi v tom zápase darilo, ale na nejaký konkrétny moment si nespomínam.“
V lete 1992 si nastúpil proti legendárnemu Dream Teamu na Turnaji Amerík, ktorý tiež slúžil ako kvalifikácia amerických mužstiev na Letné olympijské hry 1992. Bol to jeden z highlightov tvojej kariéry? Taktiež si Kanadu reprezentoval na Majstrovstvách sveta 1994 v rodnom Ontáriu, aj to musel byť veľký zážitok.
„Pre mňa to až také špeciálne nebolo. Hrať proti Dream Teamu bol pre mňa zápas ako každý iný. Všetkých z toho tímu som poznal a zahral si s nimi alebo proti nim v lige, takže čo sa týka mňa, nebolo to nič výnimočné. Na tých majstrovstvách sveta som si zahral so Steveom Nashom, to bola paráda. Už od mladého veku bolo vidno, že sa z neho stane veľký hráč. A okrem toho bol skvelým spoluhráčom.“
V Európe si hral v Taliansku, Grécku a Chorvátsku, s KK Split si v roku 1997 vyhral Chorvátsky pohár a následne si po sezóne ukončil kariéru. Tvoja žena je Chorvátka, je Chorvátsko tvojou obľúbenou krajinou? Plánuješ niekedy navštíviť Slovensko?
„Hrať v Európe bolo fajn. Rád som si vychutnával južanskú kultúru, ochutnal som veľa chutného jedla. Chorvátsko je veľmi krásna krajina, celé dalmátske pobrežie je veľkolepé. Na Slovensko som sa ešte nedostal, ale rád by som to zmenil. Dúfam, že sa mi ho podarí navštíviť predtým, než budem príliš starý.“
Pred tromi rokmi ťa uviedli do Kanadskej basketbalovej siene slávy, bola to najväčšia pocta v tvojom živote? Taktiež si členom športovej siene slávy vysokej školy Canisius.
„Som za to vďačný, že som bol uvedený do Kanadskej basketbalovej siene slávy, bola to pekná pocta, ale nepovedal by som, že bola najväčšia v mojom živote.“
Po športovej kariére si začal pracovať ako učiteľ na škole v meste Niagara Falls?
„Áno, po basketbalovej kariére som pracoval jedenásť rokov ako stolár a učiteľ stavebných predmetov na strednej škole.“
Čítal som, že v tvojom dome – ktorý si vytvoril z vašej starej farmárskej stodoly – vedieš kurzy obrábania dreva a vyrábaš gitary. Je drevo tvojím koníčkom?
„Dlhé roky ma práca s drevom bavila, drevo bolo mojím koníčkom, ale v súčasnosti ma to už tak nebaví. Po toľkých rokoch sa človek unaví.“
Ste športová rodina, otec tvojej manželky bol tréner vodného póla (Mile Nakič, vodnopólová legenda zo Šibenika, pred vyše dekádou viedol aj slovenskú reprezentáciu, jeho syn Franko bol basketbalista a vyhral Euroligu), váš syn Luke tenista (hral za Marquette University, teraz je asistentom trénera na Ball State, kde postgraduálne študuje) a dcéra Anna hrá volejbal (za Wisconsinskú univerzitu, meria 206 centimetrov, hneď v prvom ročníku doviedla ako turnajová MVP svoje družstvo k prvenstvu vo volejbalovom turnaji NCAA, v mládežníckych kategóriách reprezentovala Kanadu), chodievaš rád na ich zápasy?
„Samozrejme sa veľmi rád pozerám na ich tenisové a volejbalové zápasy a som na nich veľmi hrdý. Triumf Anny v turnaji NCAA je obrovský úspech.“
Hovorí ti niečo meno Richard Petruška? Prvý a jediný NBA hráč zo Slovenska. Taktiež hral v 90. rokoch napríklad v talianskej lige a momentálne žije v Toronte.
„O Richardovi Petruškovi som počul, ale osobne ho nepoznám. Som od neho asi o sedem rokov starší, takže naše cesty sa neskrížili.“
Sú Toronto Raptors tvojím obľúbeným tímom? Na jeseň 1996 si sa vrátil do NBA po zranení kolena a hral si za nich v príprave. Ktorých basketbalistov sleduješ najradšej?
„Basketbal už nesledujem. Moja pozornosť sa presunula na syna a dcéru a ich športy, čiže nemám ani obľúbený tím alebo nejakých konkrétnych hráčov. Väčšinou len počúvam správy, aby som sa dozvedel výsledky a bol trochu informovaný o tom, čo sa v basketbale deje.“
***
***
Luke Smrek zaspomínal na svojho slovenského dedka: „Môj starý otec František bol tvrdo pracujúci človek, ktorý veľmi miloval svoju rodinu. So sestrou Annou máme veľmi pekné spomienky na čas strávený s ním, vždy sa rád dobre zasmial a bezpochyby robil tú najlepšiu slaninku, akú ste kedy ochutnali. Chválili ju aj moji bratranci a sesternice. Keď si spomeniem na starého otca, vybavia sa mi krásne chvíle, ktoré sme strávili na jeho farme spoločne ako rodina – ja, môj otec, mama, tety, bratranci, sesternice a moja sestra. Vždy podporoval všetky naše úsilia, bol to skromný muž a bol nesmierne hrdý na otcove basketbalové úspechy, ktoré dosiahol počas kariéry.“
