V roku 1970 mala NBA dvoch rozhodcov na zápas. Dochádzalo k rozširovaniu o ďalšie tímy a vedenie ligy chcelo rozšíriť súpisku z 21 arbitrov na 24. Vyhliadli si sto potenciálnych kandidátov a všetkých nás pozvali na skúšobný kemp, ktorý trval dva dni. Konal sa v Chicagu v priestoroch univerzity DePaul. Predsedal mu šéf rozhodcov NBA Mendy Rudolph. Kemp bol náročný a k tomu pridajte všetku tú nervozitu – keď sa to skončilo, všetci sme boli radi, že ideme domov, dúfajúc, že nám zazvoní telefón s dobrými správami. Ja som sa chvalabohu dočkal a nebudem preháňať, keď poviem, že som bol radosťou bez seba.
Môj kontrakt v prvom roku bol na 46 zápasov. Po tom prvom roku som začal pracovať na plný úväzok, čiže 82 zápasov za sezónu. Zápasy boli rozdelené rovnomerne medzi všetky tímy a to znamenalo, že do každého mesta sme chodili štyri- alebo päťkrát.
Môj prvý prípravný zápas bol v michiganskom meste Ann Arbor, v hale univerzity Michigan. Na zápas som cestoval autom z Racine v štáte Wisconsin, kde som býval a celá cesta mi trvala asi päť hodín. Vošiel som do šatne a čakal som na svojho rozhodcovského partnera. Bol ním Don Murphy z Cincinnati v Ohiu. Dobre sme podebatovali o tom, ako viesť zápas. Mal so sebou tri rozhodcovské dresy a na každom bolo iné číslo. „Vyber si jeden,“ povedal a ja som zvolil ten s číslom 29. To sa stalo mojím číslom. Obliekli sme sa a vyšli sme na ihrisko na stretnutie s kapitánmi. Kapitánmi boli Dave Bing z Detroitu Pistons a Willis Reed z tímu obhajcov titulu New York Knicks. Bol som z toho všetkého tak trochu v úžase. Zápas prebehol dobre, ale bol som po celý čas taký nervózny, že keď sme po jeho skončení prišli do našej šatne, zvracal som. Nuž, prvý zápas je prvý zápas. Keď sa moja kariéra rozbehla, bolo to už pre mňa ľahšie.
Počas sezóny nám raz mesačne pridelili zápasy, ktoré sme mali pískať. Zvyčajne to bolo dvanásť až štrnásť stretnutí za mesiac. NBA nám vydala Air Travel karty, takže som si musel vypracovať vlastný letový plán. Museli sme lietať v turistickej triede – s jedinou výnimkou, keď let trval dve hodiny alebo dlhšie. Potom sme si zajednali hotely, v ktorých sme počas cesty bývali. Hotely boli stanovené ligou, nikdy sme nemohli pobývať v hoteli, v ktorom boli ubytované mužstvá. Na niektoré zápasy som jazdil autom, pretože boli relatívne kúsok od Milwaukee a Chicaga. V každom meste sme mali k dispozícii agenta FBI, ktorý nám mohol pomôcť v prípade, že by sme boli oslovení v súvislosti so stávkovaním alebo inými neprístojnosťami. Mimo toho boli ešte dve pravidlá týkajúce sa cestovania: vždy sme museli odletieť prvým letom a nikdy sme nemohli ísť do Las Vegas. Keď sme dorazili do našej destinácie, nemohli sme v deň zápasu hrať golf. S výnimkou ciest na západné pobrežie Ameriky sme zvyčajne pracovali každý večer s iným kolegom.
Môj denný režim bol zvyčajne rovnaký. Po príchode a zaregistrovaní sa v hoteli som si dal niečo ľahké na jedenie, obvykle okolo poludnia. Potom som sa vrátil do hotelovej izby a zdriemol som si. Zriedkakedy sme boli ubytovaní vo dvojici s kolegom. Vyžadovalo sa od nás byť na mieste zápasu hodinu a pol pred úvodným rozskokom. Keď sme sa obliekli, robili sme v šatni strečingové cvičenia. Potom sme vyšli von zo šatne a našli si miesto v aréne, kde sme si v rámci rozcvičky zabehali. Nakoniec sme vstúpili na palubovku a pozorovali tímové rozcvičky a po tom prišiel rad na stretnutie s kapitánmi. Keď sa zápas skončil, vrátil som sa do šatne, aby som sa osprchoval a prezliekol. Zvyčajne sme sa rozprávali o tom, ako zápas prebehol a čo sme mohli urobiť inak. Keď sme odchádzali zo šatne, vždy sme mali policajnú ochranku.
V závislosti od toho, v ktorom meste sme boli, sme si dali neskoré jedlo alebo možno aj pár drinkov v hotelovom bare. Ak som bol v meste, kde som niekoho poznal, zohnal som mu lístky na zápas a potom po zápase sme spolu pobudli. Mali sme nárok na dve bezplatné vstupenky na zápas, na ktorý sme boli delegovaní.
Bola to úmorná drina. Bol som rád, keď sa sezóna skončila, lebo konečne som sa mohol viac venovať rodine a kamarátom. V 1971 a 1972 som bol spolu s ďalšími tromi rozhodcami NBA najatý, aby som cez leto žil v Portoriku a pracoval v ich letnej lige. Rozhodovali sme vo dvojici s rozhodcom z ostrova, aby získali skúsenosti. Liga nám hradila všetky výdavky a postarala sa o všetko, čo sme potrebovali. Dobre nám zaplatili a pískali sme tri zápasy týždenne.
Jedným z mojich rozhodcovských kolegov v NBA bol Paul Mihalak, taktiež ako ja slovenský Američan. Paul mal zhruba toľko rokov ako ja, v NBA sme začali rozhodovať približne v rovnakom čase. Bol rodinne založený a príjemný spoločník. (Story o tom, ako museli Mano s Mihalakom utekať pred rozzúrenými fanúšikmi Bulls a zachránili ich hviezdy Lakers Chamberlain a West.) Pracoval som aj s ďalším známym rozhodcom slovenského pôvodu Johnom Vanakom. Ten bol síce v tej dobe v ABA, ale keď hrali proti sebe mužstvá z NBA a ABA, pískali sme spolu.
Keď som vyrastal, mojím obľúbeným basketbalistom bol hráč Indiana University Archie Dees, následne hral štyri roky v NBA. Počas 60. rokov som ale NBA až tak nesledoval; slúžil som vtedy v americkom námorníctve. Počas rozhodovania v lige som sa tešil, keď som bol delegovaný na zápasy na západe Ameriky. Mestá ako Portland a Seattle mali skutočne pekné arény a dobrých fanúšikov. Ak zápas prebehol hladko, všetci fanúšikovia všade boli v pohode. Veľmi som rešpektoval hviezdy NBA ako Wilt Chamberlain, Kareem Abdul-Jabbar, Bob Kauffman či John Havlicek, ktorí boli skutočnými profesionálmi – aj čo sa týka vzťahov s arbitrami. Nechali nás robiť našu prácu. Havliceka si pamätám ako zábavného chlapíka. Podľa môjho názoru najkrajší basketbal v lige predvádzali L.A. Lakers. Skvelá partia hráčov.
Tu v USA hovorím ľuďom, že mám slovenský a taliansky pôvod. Predkovia z otcovej strany boli Slováci a z matkinej boli z Talianska. Môj dedko Jozef pochádzal z obce Rybany. Do Spojených štátov prišiel v roku 1907 a nasledujúci rok sa v Chicagu zosobášil so Slovenkou Katarínou. Stará mama zomrela pred druhou svetovou vojnou a starý otec sa potom oženil druhýkrát, takisto so Slovenkou menom Augustína. Ja som sa narodil v 1941, takže Katarínu som nepoznal, ale Jozefa som zažil. Pamätám si, že v našej rodine sa používala fráza „na zdravie“ pri prípitku.
Môj otec Rudy bol veľký športový nadšenec. Bol aj rozhodcom a k rozhodovaniu a športovaniu priviedol aj mňa (okrem iného som pretekal na dragsteroch) a môjho mladšieho brata Barryho. Basketbalovým rozhodcom som bol do polovice 90. rokov, pätnásť rokov som pôsobil v prvej divízii NCAA. Otec založil rodinný biznis s názvom Mano Fencing, ktorý som neskôr dlhé roky vlastnil. Realizovali sme všetky druhy plotov. Keď som ho v roku 2000 predal synovi, presťahoval som sa na Floridu, kde som začal súťažne hrávať kartovú hru cribbage. Medzi moje koníčky patrilo aj rybárčenie, konkrétne chytanie ostračiek. Taktiež mám rád dobrovoľníctvo. Mám to tak nejako vo svojej DNA. Keď som žil na Floride, dobrovoľne som pracoval ako kostolník v katolíckom kostole. Pred siedmimi rokmi som sa vrátil do rodného Wisconsinu. Aj tu hrávam cribbage a som zapojený do vecí ohľadom nášho kostola. A na záver by som chcel dodať, že som hrdý na to, že som ocenený darca krvi.
***
Bývalí rozhodcovia NBA so slovenskými/českými koreňmi:
Richard Dolack (čs)
Hank Dvorak (č)
Joe Frivaldsky (s)
Steve Honzo (s)
Mark Mano (s)
Paul Mihalak (s)
John Vanak (s)
