„Akou vzácnou zložkou národa sú rodáci slovenského východu, ukázali to najmä v Amerike, kde sa stali najmocnejšími budovateľmi slovenského spolkového života, cirkevných osád, ba hlavnými hýbateľmi národných vecí vôbec. Zaslúžili by si osobitnú pozornosť, ktorá by i doma mohla znamenať istý vplyv, aby sme si viac všímali Šariš a Zemplín a zamysleli sa nad tým, ako sa to stalo, že táto najmenej obrábaná národná roľa neprestala donášať úrodu a kde nabrala toľko síl, že nezapadla v toľkorakých nedobrých prúdoch, ktoré útočili na jej tvorivosť i sebavedomie. ... A keby došlo i k zániku poslednej stopy po Slovákoch v Amerike, nikdy nikto nebude môcť vytrieť zo slovenskej histórie ani borby, ani úspechy amerických Slovákov, ich slovenský život za širokým oceánom ostane navždy jasným zjavom a dobrým príkladom v slovenských dejinách.“
Jozef C. Hronský: Cesta slovenskou Amerikou, 1940
***
Máj 1919. Hoosier George – krstený Juraj – Sobek sa vracia domov zo šichty. V neveľkom meste Hammond na severe Indiany, vzdialenom necelých 39 kilometrov od Chicaga, tohto tmavovlasého Amerikána očakáva jeho šarišská manželka Anička a deti. Cestou si spomenie na blížiace sa Annine narodeniny a myšlienky mu zabehnú aj k mladšiemu bratovi bývajúcemu v neďalekej Pensylvánii a k rodičom a ďalším dvom súrodencom žijúcim v ďalekom novovzniknutom Československu. Ako sa blíži k svojmu domu, vidí syna Janka a dcérku Marienku hrajúcich sa na slepú babu. Žena ho víta vo dverách spolu s ich poldruharočnou Margarétkou. Na večeru mu pripravila kapustové pirohy a čaj. Keď doje, rozpráva sa s rodinkou o tom, aký mali dnes deň. Neskorej, keď rodičia uložia deti k spánku, začnú spomínať: na ich svadbu, ktorá trvala tri dni, na Jurajove zážitky z vojny, na pekné oblečenie, ktoré mala Anna na sebe v ten deň, keď ju mladý Sobek prvýkrát zočil... Práve niekedy v tomto jarnom období splodili ďalšieho potomka, ktorého o deväť mesiacov neskôr pomenovali po otcovi a dedkovi z maminej strany. Aj jemu, tak ako všetkým jeho súrodencom, pomáhala na svet slovenská babica.
Keď mala Anna Polčinová, rodáčka z Hertníka, šesť rokov, umrela jej matka a už ako malé dievča sa musela zapájať do ženských domácich prác. Okrem toho každý deň pásla otcovu kravu na lúkach v okolí dediny. Ako tínedžerka začala pracovať v dome u miestnej židovskej rodiny. Upratovala a denne musela napiecť desať pecňov chleba. Juraj prišiel prvýkrát do Nového sveta na začiatku 20. storočia. Spolu s kamarátom pracoval vyše roka v pensylvánskej bani, ale potom sa vrátil do starého kraja. Aj on bol Hertníčan. Keďže už dovŕšil devätnásť rokov, vzťahovala sa naňho všeobecná branná povinnosť a nasledujúce tri roky strávil v rakúsko-uhorskej armáde. V roku 1907 sa vrátil domov a podľa otca mal najvyšší čas na ženbu. Jurajovi padla do oka mladá, nízka dievčina s pekným úsmevom, ktorá bývala poniže ulice. Anka Jura vôbec nepoznala, ale keď Sobekovci – Juraj vo vojenskej uniforme – prišli k Polčinovcom a hlavy rodín sa dohodli na svadbe, chtiac-nechtiac súhlasila. Mala vtedy len sedemnásť, jej ženích o sedem viac.
Juraj pár týždňov po sobáši znova odišiel za more na zárobky. Manželka najprv zostala na Slovensku, ale po vyše roku sa k nemu pripojila. Keď po dlhej strastiplnej ceste, najskôr vlakom a potom loďou Panama, uvidela Sochu slobody, od radosti sa rozplakala. O Amerike nevedela takmer nič, ale vedela, že konečne uvidí svojho milého. Na lodi sa spriatelila so žienkami zo Slovenska a z Čiech, s ktorými si krátila dni spievaním ľudových pesničiek a modlením sa. S baníkom Jurajom si padli do náručia na východe Pensylvánie v júni 1909. Tu sa narodili ich prvé dve ratolesti, ale o niekoľko rokov sa kvôli otcovej novej práci v továrni na železničné vozne presťahovali do Hammondu (spoločnosť sa volala Standard Steel Car, neskoršie sfúzovala s Pullman Car & Manufacturing Co., Sobek bol jej dlhoročným zamestnancom). Tento job mu vybavili jeho slovenskí priatelia z Indiany, ktorí v tomto závode pracovali. Sobekovci istý čas bývali u kamaráta na farme, potom temer desaťročie v jednoduchom domčeku, v ktorom boli kachle na uhlie a koryto na umývanie. Na dvore mali latrínu a pumpu. Gazdinka Anna sa usilovne starala o domácnosť a svoje milované deti. Od polovice 20. rokov bývali Sobekovci v novopostavenom dome na Field Street. Ako imigrantská rodina to nemali v Amerike vôbec ľahké, ale rodičia robili všetko pre to, aby ich deti mali pekné detstvo a lepšiu budúcnosť.
George mladší sa narodil takmer presne pred sto rokmi, vo februári 1920, a už od mala mal talent na americké športy. Nechýbalo ale veľa a Georgeov život sa mohol skončiť priskoro. Rodičia nikdy nemuseli volať doktora, iba raz, keď George dostal silný úpal a vyzeralo to s ním zle-nedobre. Našťastie sa z toho vystrábil. Stalo sa to v období Veľkej depresie; Sobekovci boli takí chudobní, že nemali ani bicykel či peniaze na vrece múky. Anna neraz čakala hodiny v mrazoch na prídel. Jedinou záchranou často bývala tri míle vzdialená záhradka, kde pestovali zemiaky a zeleninu. George s bratmi Joeom a Andym cestou zo školy, ktorá viedla popri koľajniciach, zbierali kúsky uhlia do vrecúška. Família si pomáhala, ako vedela. Na strednej škole hrával basketbal i bejzbal a v oboch hrách bol najlepším hráčom svojho tímu. Ten basketbalový ako štvrták doviedol do štátneho finále, v ktorom síce prehrali o jeden kôš, ale úspech to bol tak či tak. Ako povedal v r. 1936 vynálezca basketbalu James Naismith: „Hoci bol vynájdený v Massachusetts, basketbal mal v skutočnosti svoje začiatky v Indiane, ktorá aj dnes zostáva centrom tohto športu.“ Sobekova hviezda žiarila naplno.
Ďalšie kroky tohto šikovného 183-centimetrového rozohrávača či krídelníka s výbornou rukou viedli na indianskú univerzitu Notre Dame, kde na konci 30. rokov odohral svoj prvý zápas v populárnom college basketbale. George miloval zemiakové lupienky, jedol ich tak často, ako mohol a údajne preto mu už od mladosti prischla prezývka Chips. Na jeho výkony to ale vplyv nemalo. Na začiatku 40. rokov bol jedným z najlepších mladých basketbalistov na svete, športoví novinári o ňom písali ako o „streleckej senzácii“ z Notre Dame. Vo svete však zúrila druhá svetová vojna a bolo len otázkou času, kedy aj jemu vstúpi do života. Po univerzitnej kariére bol povolaný do ozbrojených síl, konkrétne do vojenského námorníctva. V ročníku 1942/43 hral za Great Lakes Naval Training Center v Illinois, ktoré sa aj vďaka nemu stalo najlepším vojenským mužstvom v krajine. Sobek sa stal poručíkom a neskoršie slúžil v Pacifiku, napríklad na Okinawe.
Zatiaľ čo George bol v U.S. Navy, jeho dvaja mladší bratia boli v U.S. Army. Rovnako ako Chips, aj oni boli basketbalistami školy Notre Dame; Joseph ako člen armádneho leteckého zboru absolvoval päťdesiat bojových misií v Európe – získal hodnosť rotného, dostal vyznamenanie Air Medal, bol bočným strelcom na bombardéroch Flying Fortress, ktoré podnikali nálety aj na slovenské ciele –, neskôr pôsobil ako diakon, Andrew slúžil po utíchnutí bojov, neskôr sa dal na dráhu učiteľa a bol veľký fanúšik footballového mužstva Notre Dame. (Boli to vnukovia najmladších Andyho a Franka, kto ma spojil s niektorými ich rodinnými príslušníkmi, s ktorými som prebral rodinnú históriu Sobekovcov. Georgeova dcéra Linda mi napísala, že sa toto leto chystali navštíviť Hertník a Slovensko, ale zrejme sa to presunie na budúci rok.) Patriarcha rodiny Juraj pracoval v spomínanom závode a spolu s manželkou sa angažoval v Prvej katolíckej slovenskej jednote, Anna bola taktiež zakladateľkou hammondskej pobočky Prvej katolíckej slovenskej ženskej jednoty. Dcéra Marge bola aktívna v mnohých cirkevných organizáciách, hrávala bowling, istý čas bola zamestnankyňou športovej odevnej značky Champion, neskoršie pracovala ako stenografka, jej staršia sestra Mary robila vo Washingtone sekretárku kongresmanovi z Indiany. V Kongrese videla významných ľudí ako prezidenti F. D. Roosevelt a Truman, Winston Churchill, madam Čankajšková alebo generál Eisenhower, neskôr bola prezidentkou hammondskej PKSŽJ. Najstarší syn John žil v Chicagu a robil vo vydavateľstve W. B. Conkey Company.
Anne sa šťastne vrátili z vojny obaja synovia, ale rodinná radosť netrvala dlho, keďže v decembri 1945 skonal na zápal pobrušnice George senior. Junior bol na jar 1946 v kádri mužstva NBL Indianapolis Kautskys, v ďalšom ročníku už ale hral za ohijský klub Toledo Jeeps. Bol v najlepších rokoch, v sezóne 1946/47 patril medzi top šesť strelcov ligy, viedol ju v šestkách a Toledu sa takmer podarilo vyhrať prestížny Svetový profesionálny basketbalový turnaj (konal sa každoročne v Chicagu v rokoch 1939 – 1948, zúčastňovali sa ho mužstvá z amerických profilíg plus najkvalitnejšie kočovné tímy ako afro-americkí Harlem Globetrotters či New York Rens), keď stroskotalo až vo finále, v ktorom bol Sobek najlepším strelcom s 20 bodmi. V tom roku sa oženil s Američankou nemeckého pôvodu Agnes, s ktorou mali dokopy osem detí, z toho sedem dcér a jedného syna Georgea.
Po dvoch sezónach v Tolede hral tú ďalšiu za hammondských Buccaneers; medzi jeho spoluhráčov patril legendárny strelec Bobby McDermott, v tej dobe považovaný za jedného z najlepších borcov všetkých čias. V druhej polovici ročníka bol Sobek vymenovaný hrajúcim koučom. Manažérske/trénerské skúsenosti začal získavať od predošlého roka, keď sa prvýkrát stal trénerom v nižšej bejzbalovej lige. V rokoch 1946, 1948 a 1949 hrával popri baskete profi bejzbal za farmárske tímy Chicaga White Sox. Začalo sa jeho dlhé pôsobenie v organizácii White Sox. Manažoval v nižších ligách (naposledy v r. 1963) a od 1950 nasledujúcich tridsaťpäť rokov pracoval pre klub ako skaut. Aj benjamín famílie, Frank, bol dobrým basketbalistom – s University of San Francisco vyhral významný turnaj NIT. Okrem toho bol aj softbalovým nadhadzovačom, v 50. rokoch slúžil v americkej armáde v Západnom Nemecku a potom robil vo firme vyrábajúcej klimatizačné zariadenia. Dnes má 90, býva v Arizone a vraví, že sa cíti na 60. „Pozdravujem Slovákov. Stále si pamätám niektoré slovenské slová. Sú aj v listoch, ktoré nám posielala naša mama. Dostávali sme od nej aj balíčky,“ povedal mi.
Keď sa v auguste '49 vytvorila NBA, jedným zo zakladajúcich členov ligy bol klub z NBL Sheboygan Red Skins. Wisconsinský Sheboygan, mesto na západnom brehu Michiganského jazera, bol najmenší trh v histórii NBA a Red Skins mali taktiež najmenšiu domovskú halu, akú kedy nejaký tím NBA mal. Bolo viac-menej jasné, že Redskins nevydržia v Asociácii dlho a po pár rokoch na nich veľký basketbalový svet zabudne, ale pre miestnych fanúšikov to bola pamätná sezóna. Súčasťou tímu bol aj George, ktorý sa toho novembra stal prvým americkým Slovákom-hráčom v NBA. Redskins začali sezónu výborne, mali bilanciu 7-2 a keď v januári pred zrakmi 3800 stojacich divákov senzačne porazili supertím Lakers, po dvadsiatich šiestich zápasoch mali rovnaký počet výhier a prehier. Potom ale začali úradovať zranenia a Sheboygan nakoniec skončil sezónu s negatívnou bilanciou 22-40. Red Skins však postúpili do playoff, ako štvrtý tím v šesť-člennej Západnej divízii. V playoff narazili na favorizovaných Indianapolis Olympians, ktorých viac než dosť potrápili. Prvý zápas prehrali len o bod, v Game 2 zvíťazili, ale v rozhodujúcom treťom sa prejavila kvalita a ďalej išli Olympians. Chipsovým bodovým maximom v NBA bolo 19 bodov, nasledujúce dve sezóny odohral za kočovné tímy Toledo Mercuries a Chicago Majors.
Po ukončení profesionálnej basketbalovej kariéry bol dlhé roky športovým riaditeľom a bejzbalovým, basketbalovým a footballovým koučom na illinoiskej strednej škole. Riaditeľ-neriaditeľ, vždy chodil do školy v teniskách. Taktiež bol basketbalovým rozhodcom v NCAA, hlavne v 60. rokoch, a prevádzkoval letné športové kempy pre mládež. Rok 1980 mal preňho trpko-sladkú príchuť: zomrela mu matka a zvolili ho do Basketbalovej siene slávy Indiany, štátu, kde je basket náboženstvom. „Moja stará mama bola stredom rodiny Sobekovcov, vždy sme sa u nej všetci stretli na sviatky. Otec a všetky moje tety a strýkovia vedeli po slovensky. Starká vedela a rozumela po anglicky, ale na rodinných stretnutiach sa s ňou dospelí rozprávali v slovenčine. Mala skoro tridsať vnúčat a pravnúčat, všetkých nás milovala. Bola pracovitá a veľmi rada pracovala v svojej pomerne veľkej záhradke za domom. Starala sa o ňu, až kým neumrela. Strávil som s ňou veľa času, s mamou sme za ňou chodili každý týždeň a zobrali sme ju do potravín. Rada varila slovenské jedlá pre celú rodinu a často s nami deťmi hrala spoločenskú hru Bunko. Sedeli sme za kuchynským stolom a hrali o centy,“ povedal o svojej babičke George najmladší, tiež bývalý bejzbalista. „Otec bol veľmi populárny muž, ktorého každý poznal a obdivoval. Bol známy vďaka svojim úspechom v basketbale a bejzbale. Bol hrdý otec, viem, že si prial, aby s nami mohol tráviť viac času. Často mal viac ako jedno zamestnanie, aby uživil svoju veľkú rodinu. Veľakrát bol preč, pretože rozhodoval vysokoškolské basketbalové zápasy alebo skautoval nové bejzbalové talenty. Politici chceli, aby kandidoval na úrady, keďže mal veľkú popularitu. Bol veľmi cieľavedomý človek a rodený vodca, ľudia ho rešpektovali a mali radi. S ľuďmi, s ktorými sa stretol po dlhom čase, sa dokázal rozprávať ako s najbližšími priateľmi. Bol celebrita, ale nikdy to nevyužil. Čo som na mojom otcovi najviac obdivoval, bola jeho pokora. Nikdy nespomínal svoje úspechy a ocenenia. Počul som, že raz povedal, že ho mrzelo, že jeho starší brat nemohol športovať, lebo musel pracovať, aby pomáhal finančne rodine. Všetci jeho bratia boli nadpriemernými športovcami sami o sebe. Takisto bol vždy oporou svojim dvom sestrám. Nikdy som ho nevidel hrať, skončil predtým, než som sa narodil. Mojim rodičom povedali, že nebudú môcť mať deti, ale prešlo sedem rokov a bol som najstarší z ôsmich.“
Posledných päť rokov svojho života bol Sobek skautom San Francisca Giants. Býval na predmestí Chicaga South Holland, až kým ho v apríli 1990 nepriviezli do nemocnice v rodnom Hammonde, kde o pár dní umrel. Pochovaný je na cintoríne Holy Cross v illinoiskom Calumet City. „Tato bol veľmi láskavý a starostlivý chlap, o ktorého som sa musel podeliť so zvyškom sveta. Som si istý, že jeho smrť bola zapríčinená láskou k mojej mame, ktorá bojovala s rakovinou a on jej nemohol dostatočne pomôcť. Vždy dával na prvé miesto iných,“ zaspomínal na otca jeho syn. Zo súrodencov Sobekovcov žije už len Frank. Aj on sa zapísal do histórie – ako prvý hráč slovenského pôvodu, ktorý triumfoval v NIT-e. Hlavnou hviezdou Sobek family ale asi už navždy ostane Chips, ktorému mama nepovedala inak ako Juro.
***
Juraj Sobek 1883-1945
Anna Sobeková 1890-1980
John Sobek 1912-1990
Mary Sobeková 1914-1981
Margaret Bomersbacková 1917-2017
George Sobek 1920-1990
Joseph Sobek 1923-2004
Andrew Sobek 1926-2015
Frank Sobek *1929
