Jeho starí rodičia Adam Baloga a Mária Cecília (rod. Hamráková) sa narodili v 70. rokoch 19. storočia na Slovensku.
Patrick James Riley sa narodil 20. marca 1945 v meste Rome, štát New York, americkému bejzbalistovi a bejzbalovému manažérovi írskeho pôvodu Leonovi Rileymu a dcére Slovákov Mary Rosalii Ballogovej (1909-2006). Jeho rodičia sa spoznali na konci 20. rokov v coloradskom Pueble, kde Mary pracovala ako čašníčka. Po ich svadbe bola až do konca života paňou v domácnosti, zatiaľ čo manžel a synovia športovali. Leon si zahral pár zápasov v MLB, Patrickov starší brat Lee bol päť rokov hráčom NFL. Keďže otec bol športovec a tréner, Rileyovci boli často na cestách. Pat spomínal, ako bola Mary za volantom a vozila všetkých svojich šesť detí v kombi s drevenými časťami karosérie, a ako spávali v rôznych hoteloch a hrávali sa na schovávačku v tanečných sálach. Rodičia boli silní katolíci, ktorí viedli svoje ratolesti k viere a disciplíne; najmä Leon vládol doma tvrdou rukou (a v neskorších rokoch sklamanie z nenaplneného bejzbalového sna utápal v alkohole).
Pat musel navyše každý deň chodiť do kostola a robiť miništranta, takže prirodzene proti tomuto všetkému rebeloval. Túlal sa po nebezpečných štvrtiach mesta Schenectady, neraz sa pobil, fajčil cigarety, nosil vlasy ako Elvis, s partiou kamarátov rozbíjali okná na škole či kradli zmrzlinu. Rileyho však potom chytili športy, hlavne basket a americký futbal, a bol v nich taký talentovaný, že úspechy nenechali na seba dlho čakať. Na strednej bol jedným z top hráčov školského basketbalového mužstva (pri tíme pôsobil ako asistent trénera Bill Rapavy, ktorý mal tiež slovenské korene), darilo sa mu i vo futbale - bol hlavným quarterbackom a talent mal aj na bejzbal. Rileyho si potom vybrala univerzita Kentucky, ktorá mala už vtedy jeden z najlepších basketbalových programov v krajine, a ten sa nestratil ani tam. V roku 1966 patril medzi najhviezdnejších vysokoškolských basketbalistov a Kentucky to dotiahlo až do finále turnaja NCAA. Vďaka výborným trom sezónam v drese Wildcats dnes Rileyho číslo 42 visí pod stropom haly Rupp Arena.
V roku 1967 ho zo 7. miesta draftoval tím San Diego Rockets (zároveň ho ako wide receivera draftovali aj Dallas Cowboys do NFL); nováčikovskú sezónu odohral na pozícii shooting guarda, v tej druhej čoraz viac hrával ako forward, potom ale prišlo vážne zranenie kolena a zranenia ho sužovali v podstate až do konca kariéry. Po troch nevýrazných sezónach v San Diegu si ho v rozširovacom drafte vybral Portland, ale v Oregone sa veľmi dlho neohrial, pred štartom sezóny ho totiž Blazers škrtli. Našťastie sa hneď ozvali Lakers (získali ho za 100 dolárov z waiver listiny), ktorí mu dali šancu a Riley sa počas nasledujúcich rokov stal jedným z kľúčových hráčov z lavičky. L.A. sa na čele s Jerrym Westom a Wiltom Chamberlainom konečne dočkalo v 1972 titulu a Riley tak mohol oslavovať zisk svojho prvého prsteňa šampióna NBA. Bol súčasťou tímu, ktorý vyhral neuveriteľných 33 zápasov po sebe, bojovníkom s dobrou strelou a so silnou pracovnou etikou, ktorý sa vždy obetoval pre tím.
V ďalších sezónach už majstrovský úspech neprišiel, maximom bolo finále v nasledujúcom ročníku, keď Lakers podľahli New Yorku Knicks. Riley v jednom zápase sezóny 1974/75 nastrieľal svoje kariérne maximum 38 bodov; v lete 1975 ale musel absolvovať operáciu kolena a klub ho na jeseň vytrejdoval do Phoenixu. Tam strávil jeden rok, ale aj pre pretrvávajúce problémy s kolenom a stehnom s ním Suns už nepočítali a Riley sa tak v 31 rokoch chtiac-nechtiac rozhodol ukončiť hráčsku kariéru. Vrátil sa domov do Kalifornie; basketbal mu veľmi chýbal a Riley sa z toho nevedel spamätať. Zmocnila sa ho depresia, z ktorej sa však postupne dostal. Takmer celý čas trávil na pláži, našiel si nových kamarátov, dokonca napísal 400-stranovú knihu o jeho živote v basketbale, ktorú ale nikdy nevydal. V roku 1977 dostal ponuku od legendárneho komentátora Lakers Chicka Hearna, či by nechcel spolukomentovať zápasy a Riley sa tak znovu vrátil do kolotoča NBA.
O dva roky neskôr sa Riley vrátil k Lakers, v pozícii asistenta trénera a tím vedený pivotom Kareemom Abdulom-Jabbarom a mladým Magicom Johnsonom získal svoj prvý titul v 80. rokoch. Na začiatku sezóny 1981/82 sa Riley stal prvým kormidelníkom a, ako sa hovorí, zvyšok je história. Lakers v nasledujúcich ôsmich rokoch získali ďalšie štyri tituly (1982, 1985, 1987 a 1988), trikrát prehrali až vo finále a k tomu predvádzali vzrušujúci, okulahodiaci basket, „Showtime“ plný rýchlych protiútokov a smečov, ktorého architektom bol práve Riley. „Bolo to najúžasnejšie obdobie môjho života,“ povedal. Z hráčov tohto fenomenálneho mužstva sa stali celebrity a sám Riley sa stal známym aj vďaka svojim Armani oblekom a svojmu typicky nagélovanému účesu. Keď v roku 1990 u mužstva skončil (v posledných rokoch sa dosť zmenil, začal byť čoraz viac egocentrický a jeho zverenci ho začali neznášať), už vtedy bol považovaný za jedného z najlepších koučov všetkých čias.
Riley potom strávil jednu sezónu ako televízny komentátor, ale hneď o rok bol menovaný trénerom Knicks. Pod jeho vedením New York predvádzal tvrdý, agresívny, nekompromisný basketbal; Rileyho mantrou vždy bola tvrdá práca, disciplína a nesebecká, tímová hra. Počas Rileyho štyroch sezón vo „Veľkom jablku“ ale Knicks titul nezískali, hoci v roku 1994 boli k nemu veľmi blízko, prehrali až v siedmom zápase finále s Houstonom, a po tom, čo sa v 1995 rozhodol prijať ponuku Miami Heat stať sa trénerom a zároveň i prezidentom klubu, ho fanúšikovia Knicks začali nenávidieť (Riley počas playoff tajne rokoval s Miami, aj keď mal s NYK zmluvu ešte aj na ďalší ročník).
„Riles“ viedol Heat nasledujúcich osem sezón (najlepším hráčom bol jeho obľúbenec Zo Mourning, šesť rokov mu robil asistenta ďalší tréner so slovenskými predkami - Jeff Bzdelik), v ktorých žiadny veľký úspech neprišiel; rozhodol sa síce odstúpiť z postu trénera, ale mimo trénerského remesla dlho nevydržal. Po dvoch sezónach bol späť a o niekoľko mesiacov neskôr sa dočkal ďalšieho titulu, jeho prvého s organizáciou Heat. Tím koučoval ešte ďalšie dva roky a od 2008 sa naplno venuje funkcionárskej činnosti. V tom roku ho ako trénera uviedli do Basketbalovej siene slávy a najlepší basketbalisti tej doby samozrejme vedeli, že je majster vo vytváraní úspechu a geniálny líder. V lete 2010 sa mu podarilo podpísať LeBrona a Chrisa Bosha, ktorí spolu s Dwyanom Wadeom vytvorili veľkú trojku (Riley za tento husársky kúsok zaslúžene dostal ocenenie Funkcionár roka), a nasledujúce štyri roky boli „Heatles“ najdominantnejším tímom v NBA, štyrikrát po sebe sa dostali do finále, a hoci dvakrát neuspeli, Riley získal v 2012 a 2013 svoj ôsmy a deviaty prsteň šampióna.
Riley sa stal prvým Severoameričanom, ktorý vyhral majstrovský titul ako hráč, trénerský asistent, hlavný kouč a funkcionár. V 2012 si od Asociácie koučov NBA prevzal ocenenie za celoživotný prínos - Chuck Daly Lifetime Achievement Award, s 1210 víťazstvami v základnej časti je na piatom mieste historických tabuliek, viac playoff výhier ako Riley (171) má len Phil Jackson. Trikrát bol Trénerom roka (1990, 1993 a 1997), deväťkrát koučoval v All-Star Game a v roku 1996 ho NBA menovala medzi 10 najväčších koučov v histórii súťaže. Dodnes je uznávaným motivačným spíkerom, napísal dva bestsellery (Showtime: Inside the Lakers' Breakthrough Season a The Winner Within: A Life Plan for Team Players), v 90. rokoch sa objavil na obálke basketbalovej videohry, bol inšpiráciou pre postavu Gordona Gekka (ktorú vo filme Wall Street stvárnil jeho kamarát Michael Douglas), v NBA je vyše 50 rokov a jeho Heat sú v popredí Východnej konferencie. Pat Riley je proste víťaz.
***
Čo povedal o Rilesovi jeho dlhoročný kamarát a ex-spoluhráč Don Kojis?
„Pat bol prvým draftovaným hráčom v histórii Rockets. Na výške hrával na pozícii forwarda a mal skvelé skokanské schopnosti, dokonca bol v každom zápase na rozskoku - a to mal len 193 centimetrov. Niekedy po poslednej univerzitnej sezóne ale absolvoval operáciu kolena a v tréningovom kempe na jeseň 1967 bolo vidieť, že nie je na tom stopercentne fyzicky. Vynahradil to však svojou veľkou súťaživosťou. Musel sa preorientovať na shooting guarda, keďže v základnej zostave na krídle som bol ja a skvelý atlét Johnny Green. Naším hlavným pivotom bol John Block, štartujúcim rozohrávačom Hambone Williams a na dvojke nastupoval Jon McGlocklin.
S Patom sme sa stali dobrými priateľmi, jeden a pol roka sme boli spolubývajúci, bývali sme v jednom byte. V 1969 sa oženil s Chris Rodstromovou a pravdaže som nemohol chýbať na jeho svadobnej oslave. Ja som sa ženil v ten istý rok, zobral som si Maureen McNeallovú, a Pat mi samozrejme tiež prišiel na svadbu. Pat bol veľký fešák, elegán, vyčesané vlasy dozadu, nosieval pekné oblečenie a obleky. Jeho brat vlastnil obchod s oblečením v New York City! Pamätám si, že ako nováčik prišiel do San Diega na novom žltom kabriolete Chevrolet Corvette a keď sa so strechou dole vozil po meste, všetci - najmä dámy - sa obzerali. Iba raz ma nechal povoziť sa na ňom.
Aj po kariére sme spolu zostali v kontakte. Vlastne som s Patom práve včera hovoril cez telefón. [Pozn.: v stredu minulý týždeň.] Skvelý chlap, dobrý hráč a skvelý kouč.“
***
