a o starom otcovi Michaelovi, ktorý hral basket v 30. rokoch. Dedom Jima bol Jozef Hudák z Ľubiše pri Humennom.
Rodina môjho otca bola zo Slovenska. Mojím starým otcom bol Michael Hudock (1911-1986). Narodil sa v Spojených štátoch, v Pensylvánii a jeho otcom bol Joseph Hudak (1871-1920). Podľa záznamov, ktoré som našla, bol pokrstený ako Jozef Hudák v dedine Ľubiša pri Humennom v roku 1871. Do Ameriky sa prisťahoval v 1889.
Z rozprávania môjho starého otca som sa dozvedela, že Joseph bol baník. Keď mal môj dedko okolo desať rokov, jeho otec zahynul, zasypalo ho v bani. Starý otec bol jeden z chlapcov, ktorí vyberali bridlicu z vozíkov, takže bol pri tom, keď sa to stalo. Josephova smrť znamenala, že jeho rodinu vysťahujú z ich domu, pretože to bolo bývanie pre baníkov, ale jeden z jeho starších synov, Uncle Johnny (tak sme ho volali), šiel do bane a zobral miesto svojho otca, takže rodina sa nemusela sťahovať a on ich mohol živiť. Nie dlho po tom zomrela aj Josephova žena Julia, pri pôrode alebo krátko po tom, ako porodila. Uncle Johnny sa potom oženil so susedkou, volala som ju Aunt Helen, a spolu vychovali zvyšné deti ako vlastné. Na Uncle Johnnyho and Aunt Helen si pamätám dobre, bola som užasnutá z toho, ako sa na neho môj starý otec podobal a ako si boli blízki.
Vďaka tomu, že ho jeho brat Johnny materiálne podporoval, môj dedko nemusel pracovať v baniach. Stal sa maliarom interiérov a exteriérov, členom mestskej rady v pensylvánskom Tunkhannocku a profi basketbalistom v Pensylvánskej štátnej basketbalovej lige. Dedko mi rozprával veľa historiek o tom, aké bolo hrávať basket v raných dňoch profesionálneho basketbalu. Hovoril napríklad to, že hrať basketbal vtedy bolo ako byť súčasťou „piatich oddelených zápasníckych duelov.“ Domov chodil celý od modrín. Keď bol starší, často si doberal môjho otca, hovorieval, že basketbal od jeho čias zmäkol.
Taktiež mi povedal, že keď hrával, diváci boli divší, než je tomu teraz. Telocvične mali okolo ihriska sieťku, aby fanúšikovia nemohli hádzať predmety na rozhodcov, keď sa im nepáčilo ich rozhodnutie. A keď sa skončil zápas, ihneď zhasli všetky svetlá, aby sa zabránilo bitkám, ktoré pravidelne vypukali na konci stretnutia. Teda, taká bola predstava. Fanúšikovia na tento pokus o zastavenie bitiek brali malý ohľad a pri poslednom klaksóne aj tak vybehli na ihrisko. Aby sa môj dedko vyhol bitkám, zvykol sa vyšplhať na tú sieťku okolo ihriska a tam hore visel ako opica až dovtedy, dokým sa všetko neutíšilo. Po skončení kariéry podporoval lokálne športy a často koučoval mužstvá z okolia. Pred prednými dverami vždy nechával basketbalku vo vedre na uhlie, aby si ju ktokoľvek mohol zobrať a zahrať si.
Dedko vedel po slovensky a dokonca nás naučil aj nejaké slovenské frázy - dobrú noc, ľúbim ťa a iné základné slová. Stále mám anglicko-slovenský slovník, z ktorého sa Uncle Johnny a jeho rodina učievali slovenčinu, podpísal sa v ňom ako John Hudak. Takisto viem, že môj ocko Jim vedel nadávať po slovensky. Robil to vtedy, keď nechcel, aby sme vedeli, čo hovorí. On aj môj starý otec mali radi určité jedlá, o ktorých povedali, že sú slovenské, a ako rodina sme chodievali na stretnutia Slovákov v iných mestách. Zvyčajne to bolo na jarmokoch, bolo tam veľa dobrého jedla a veľa muziky.
Starý otec povzbudzoval svojich synov, aby robili športy. Môj strýko Mike - volali sme ho Uncle Oz - hral v 60. rokoch profi futbal za New York Jets, Miami Dolphins a Kansas City Chiefs. Môj otec bol prvým tímovým kapitánom trénera Deana Smitha na University of North Carolina, v sezóne 1961/62. Hoci ho neskôr vábili profesionálne tímy, v profi baskete bol len krátku dobu. Povedal mi, že výplaty boli príšerné, autobusy smrdeli a motely, v ktorých boli ubytovaní, boli schátralé. Nevedel, čím sa NBA stane, vtedy mu v nej všetko pripadalo neutešene, takže sa rozhodol ísť späť do školy, aby sa stal zubárom. Chcel byť svojím vlastným šéfom a presne to aj urobil. Akonáhle si môj otec niečo zaumienil, aj to nakoniec dosiahol. Ale basketbal hral naďalej v miestnych ligách, v ktorých bolo veľa bývalých vysokoškolských hráčov. A takmer 50 rokov strávil časť každého leta koučovaním v basketbalovom kempe Deana Smitha. Miloval basketbal a miloval trénovať druhých.
Mojou najrannejšou spomienkou je ozvena odrážajúcej sa lopty, putujúcej z jedného konca ihriska na druhý, a vysokí chlapi lesknúci sa od potu, s číslami a nápisom UNC pohupujúcimi sa na ich hrudiach počas behu. Ja som ich viacmenej ignorovala a bola som pod tribúnou, uprostred obalov od žuvačiek a odhodených plechoviek sódy. Zrazu však niekto zahvízdal píšťalkou - bol koniec tréningu - a ja som sa zľakla a priložila som si ruky na uši. Ale aj keď som mala len päť rokov, nechcela som vyzerať ako nejaké malé bábätko a zakrátko som si tie ruky dala dole. Môj otec, ktorý už v tom čase nebol aktívnym hráčom, stále trénoval spolu s mužstvom. Ukázal mi, ako dať spin lopte pri prihrávke - parkrát ju hodil o stenu telocvične a potom zamieril do šatne, aby sa osprchoval. Ja som ho zatiaľ čakala vonku, hádzajúc si loptu o kvádrovú stenu.
Keď som vyrastala, vždy keď som videla otca hrať basket, bol na ihrisku ako šialenec. Mal takú túžbu vyhrať, že ho nezastavilo nič a nikto. Ale keď skončil zápas, on a jeho súperi šli spolu na pivo. Rovnakú lekciu ma naučil aj pri jedálenskom stole. Debatovali sme o problémoch, politike a názoroch, srdečne a s porozumením. Nikdy neútočil osobne a diskusiu udržal na úrovni intelektuálnej debaty. Keď sme skončili, objal ma a povedal: „Páči sa mi, ako si stojíš za svojimi názormi, aj keď sú rozdielne od mojich.“ Basketbal otca naučil ako bojovať o víťazstvo, ale aj to, ako rešpektovať svojich protivníkov. A to nám odovzdal. Ja som sa stala učiteľkou, profesorkou a autorkou, ktorej život je strávený v dódžó intelektuálneho boja, môj brat J.J. dostal basketbalové štipendium na George Washington University, profíkom sa síce nestal, ale je z neho vysokopostavený obchodný zástupca. Pomohol nám stať sa tým, čím sme.
Pamätám si, ako raz môj brat, keď mal pätnásť rokov, hral proti mužom, ktorí mali všetci skúsenosť s vysokoškolským basketbalom. Často hrával proti starším a už vtedy bol vyšší alebo aspoň taký vysoký ako všetci tí hráči, s výnimkou nášho otca. Prišla som domov zo školy a pozerala som sa na nich, ako hrajú. Brat vyskočil do vzduchu a po prvýkrát zasmečoval cez nášho otca, jeho kouča. Ako dopadal na zem, otec doňho buchol a brat spadol. Otec sa nad neho postavil s natiahnutou rukou. Brat vstal a zasmial sa. Potom kráčali spolu cez ihrisko, otec mal prehodenú ruku cez bratove rameno, a v tom momente vyzerali ako dvojičky, tá istá postava, ten istý pohyb, ten istý krok, rovnako naklonená hlava, rovnaký sklon ramien. Tú lekciu sme sa naučili dobre - bojuj o víťazstvo, ale vždy rešpektuj svojich súperov.
Na otcov pohreb prišiel veľký počet ľudí z basketbalového programu UNC. Hráči a bývalí hráči, ktorých som poznala, a aj takí, ktorých som nepoznala, sa týčili nad zvyškom preplneného kostola. Hráči a tréneri rozdávali modré a biele gombíky s logom UNC a „33“ - otcovým číslom. Tí, ktorých som nepoznala, sa mi predstavili tichými hlasmi, v ich veľkých rukách vyzerali tie gombíky maličké. Všetci si ich pripli na viditeľné miesto, gombíky symbolizujúce jednu z otcových najväčších lások. Mimochodom, asi mesiac po otcovom pohrebe som si na jeho počesť dala vytetovať symbol UNC - tiež je mojou alma mater - a číslo „33“.
V žilách našej rodiny koluje sila a ja osobne verím, že veľa z nej môžeme pripísať našim prisťahovaleckým prastarým rodičom, ktorí opustili všetko, čo im bolo známe a blízke, a preplavili sa cez oceán, aby mohli začať nový život. Dúfam, že jedného dňa sa dostanem na Slovensko, aby som mohla vidieť miesto, ktoré vypestovalo takú silu a odvahu.
***
Prvým hráčom slovenského pôvodu, ktorý hral profesionálny basketbal, bol pravdepodobne John Hudak v sezóne 1916/17. Bohužiaľ, nič viac sme o ňom s Amy nenašli, hoci je možné, že bol nejakým príbuzným Amyinho starého otca (podľa Amy to nebol jej Uncle Johnny). V databáze U.S. Census z roku 1940 mi vyskočil John Hudak - s tým istým rokom narodenia ako basketbalista John Hudak - žijúci v Pensylvánii, ktorý má ako miesto narodenia uvedené Slovensko. Môže to byť ta istá osoba? Možno... Tak či onak, Hudak určite patril do početnej slovenskej komunity v Amerike. V Youngstownských Slovenských Novinách z januára 1920 sa môžeme dočítať, že v USA v tej dobe žilo vyše pol milióna Slovákov, zatiaľ čo na Slovensku ich bolo (iba) 1,940,980. Čiže je len prirodzené, že prví Slováci-basketbalisti hrali túto hru na americkom kontinente. Na Slovensku sa basket objavil až 27 rokov po jeho vzniku, pred sto rokmi (prvý zápas sa odohral v Žiline, hru vtedy predvádzali americkí lektori z YMCA) a k jeho prvému naozajstnému rozšíreniu došlo až v 1922. Mimochodom, prvým Čechoameričanom-profíkom bol podľa všetkého Willie Dusanek, jeho kariéra trvala šesť rokov (1911-1917), bol synom Josefa Dušánka a Karolíny Nepivodovej. Update, jeseň 2020: Prvým slovenským Američanom-profíkom bol Johnny Novak (kariéra od 1912 do 1917), ktorého rodičia Andrej a Eva Novákovci emigrovali zo Slovenska. Update, február 2024: Našiel som ďalších dvoch raných hráčov s pôvodom na území Slovenska. Prvým je Felix Nicklas, rodák z Budapešti, ktorého matka Katarína Kapralčíková pochádzala zo Spišskej Novej Vsi. Nicklas odohral dva profesionálne zápasy v 1917/18; desaťročie nastupoval za amatérsky klub z Brooklynu. Druhým je Bobby Reynics, ktorého rodičia pochádzali z rusínskej obce Štelbach (teraz Tichý Potok). Reynicsova profi kariéra trvala od roku 1917 do 1927.
Z 20. a 30. rokov stoja za zmienku traja profesionáli s koreňmi v Čechách, ktorí nehrali v ABL ani v NBL: Al Kapl (Josef Kapl a Aloisie Babičková), Ted Cerosky (František Čeřovský a Anna Vlčková) a Arnie Straka (Josef Straka a Františka Havránková).
