Labuťka

Krásne telo,
plné nenútenej elegancie,
každý pohyb malé umelecké dielo.
Zrejme bola prvá,
keď boh rozdával krásu.

Stačí pohľad a si šťastný,
znova veríš, na všetky kúzla sveta.
Pochyby, či oplatí sa žiť,
stratené sú vo vetre.

Nevydržíš,
oslovíš ju,
podáš jej dlaň plnú túžby.

Chladný pohľad donúti ťa,
vzdať márnu snahu.
Nehneváš sa, nesmútiš.

Opäť stretnú sa vám oči, vidíš.
Za odstupom skrývajú sa jazvy,
aj ona niekedy verila, že
dobrý je skoro každý.

Zapýrila sa,
prišlo jej zbytočné,
to hlúpe gesto.

Vie, že ľahká je náprava,
ruku mu podáva,
pusinky na líčka.

Piesok sa presýpa,
ona s ním ostáva.

Všetko je ako má,
kráska je spokojná,
konečne našla liek,
na svoje trápenia.

Dovtedy krásna je,
pre veľkých rozprávka,
kým opäť nezačnú,
chýbať jej jazvy.