Tulák v dave razil si cestu,
stratený kráčal proti prúdu,
oproti len prázdne tváre
tváre bez výrazu.
Naivne dúfal ten blázon,
že cestou vlastnou,
môže kráčať večne,
až kým,
kým na kolená nezrazil ho dav.
Keď tam tak kľačal v prachu,
a márne čakal,
na pomocnú ruku dáku,
pocítil tú horkosť na jazyku,
zacítil ten pach davu,
pach úzkostí a potu,
pach krvi a strachu,
keď bič mihne sa vzduchom.
On začul ten cvengot,
ten cvengot okovov,
hoc nevidel žiadne,
vedel,
vedel, že tam sú,
hoc nevidel žiadne,
vedel, že sám je v okovoch.
Modlil sa,
nech jeho reťaz je dlhá dosť,
nech nesklame ho hlas,
keď v dave vykríkne,
nech za výkrikom obráti sa niekto,
nech ponúkne mu dlaň,
nech pribudne dlaň k dlani,
výkrik ku výkriku.
Veď všetci to vieme,
že pravda prikutá neviestka je,
čo chúďa leží niekde v prachu,
kým nohavice zapína si,
ďaľší známy pán v obleku.
Pomalá slza brázdi jej líce,
keď vidí tie zástupy,
zástupy slušných pánov,
jeden ako druhý.
Každý z nich,
plné priehrštia má dôvodov,
pred pravdou odpásať si nohavice,
a vykonať ten úkon starý,
starý ako samé ľudstvo.
Ale jedného dňa!
Dlaň v dlani zbaví nás strachu,
oslobodiť tú dievčinu v prachu,
ona opráši si krídla,
vzopne paže k nebu,
vysloví modtlitbu.
S hrmotom dopadnú tie slová,
na hlavy tých,
čo šírili len zradu,
vtedy ohne hnevu vzplanú,
spália burinu nášho rodu.
Až keď uhasnú ohne,
utíši sa hnev,
posledná padne,
spravodlivo zoťatá hlava,
až vtedy na nás za odmenu,
dôležitá voľba počká,
buď novú zvoliť si cestu,
úplne zhodiť prastaré okovy,
alebo len hlúpo ukuť si nové.
