Verím, že naša spoločnosť už pomaly prekonáva mýtus „žena za volantom“ a v dnešnej dobe globalizácie sa môžeme pozerať na vodiča ako na „bezpohlavnú“ osobu. Prosto a jednoducho, ako na človeka, čo ten skvost na štyroch kolesách dokáže dať do pohybu a odviesť sa na ňom aj na kraj sveta.
Pamätám sa na časy, keď som z pozície spolujazdca delila vodičov na „dobrých“ a „zlých“. Momentálne pre mňa existujú len šoféri a tí ostatní. Takže koniec delenia vodičov na dobrých a zlých, či mužov a ženy. Čo takto kategorizovať zmes vodičov na šoférov (to sme my!) a na tých iných: na traktoristov, magnety pijavice, trubadúrov, deti či pokazený tachometer?
Aby sme si rozumeli, MY sme šoféri a tí, čo nás občas prinútia vypustiť z úst nejakú nadávku, sú „tí ostatní“. Tak teda o všetkých, len nie o nás:
Traktoristi
Traktoristov stretávame zväčša vtedy, keď sa najviac ponáhľame. Z neobjasnených príčin sa vlečú rýchlosťou traktora. Mnohokrát sú to vodiči, ktorí niečo hľadajú a tak zámerne idú podpriemernou rýchlosťou. Najčastejšie nás však zdržujú v jazde v meste a na cestách mimo obce, kde široko ďaleko pred nimi nič, zato za nimi stepuje nadávajúca kolóna áut, ktorá netrpezlivo čaká na príležitosť, ako sa dostať pred „traktor“. V takomto prípade odporúčam železné nervy a miesto chŕlenia vulgarizmov si zaspievať.
(Ak mám byť úprimná, niekedy aj mne prischne rola traktoristu, predovšetkým tam, kde to nepoznám a niečo hľadám. Alebo sa jednoducho pozabudnem a nevšimnem si, že rýchlostné obmedzenie skončilo. Nuž, prepáčte!)
Magnety pijavice
Už sám názov hovorí, o aký typ vodiča pôjde. Áno, sú to tí, ktorým vidíme v spätnom zrkadle až do kufra, keď idú za nami. V našom žargóne ich môžeme nazvať aj veľké pijavičky, čo sa radi pricucnú a parazitujú na našich nervoch. Z nás sa potom stávajú zúriacie tigre, lebo nemáme radi, keď sa na nás niekto „lepí“. Ale keď už sa niekto taký na nás prisaje a nechce zachovať odstup od nášho tátoša, treba viackrát za sebou v krátkosti dupnúť na brzdu. Dotyčný si v tom lepšom prípade pomyslí, že to akýsi začiatočník jazdí pred ním a spamätá sa. Kvôli nám si predsa nenabúra predok a (náš zadok)! Je jedno, čo mu o nás v tej chvíli preblysne hlavou, hlavne, že sa zbavíme magnetu pijavice! (Veľakrát táto metóda nezaberá, pijavice sú totižto prefíkané a striasť sa ich nie je vôbec ľahké!)
Trubadúri
Nemám na mysli svadobný sprievod či vyhrávajúcu mobilnú kapelu, ale veľmi egocentrický typ vodiča. „Tú-tú-túúúúúúúúúúúúú...pozor, idem JA!“, dáva na známosť a snaží sa nám naznačiť: „Nezavadzaj, uhni!“, či: „Pohni sa!“ Obľúbenou činnosťou tejto kategórie šoférov je používať pri jazde trúbku a hlavne trúbiť aj tam, kde netreba. Vytrubujú všade, na každého a hlavne neustále. Počuť ich už kilometer pred tým, ako sa k nám priblížia a kilometer po tom, ako sa od nás vzdialia. Častokrát si zatrúbia len tak, pre vlastné potešenie...miesto trúbenia na uliciach by mali ale radšej hrať v orchestri pre verejnosť, tam by ich vytrubovanie počúval ten, kto má o to záujem.
(Na druhej strane by som si aj ja priala byť niekedy trubadúrom. A to vtedy, keď ten predo mnou nie a nie sa pohnúť na zelenú. Ale čím viac do tej trúby búcham, tým viac mlčí!)
Deti
Tento typ nie je vôbec zriedkavý. Stretávame ho prevažne na dialnici alebo na vozovkách mimo mesta. Keď predbehneme vodiča, ktorý nám dovtedy zavadzal v jazde svojou nižšou rýchlosťou, začne sa naháňačka. On sa totiž zmení na dieťa, ktoré túži po rozptýlení alá: „Chytím ťa...teraz som na rade JA!“ A tak sa začína mnohokrát nepríjemný kolotoč, pretože vodič, ktorého sme dobehli a predbehli, nás pre zmenu predbehne tiež. Na oplátku, aby sme sa na cestách pre istotu nenudili! No v tom okamihu, ako sa dostáva opäť do vedenia – čiže pred nás, sme na rade MY. Detinským spôsobom nápadne zníži rýchlosť, jeho zámer je očividný. Čaká, že sa chytíme. My sme však zmätení a nejde nám do hlavy, čo vlastne ten idiotko od nás chce. Tak ja vám teda prezradím, o čo „deťom“ ide. Aby sme sa s nimi hrali! Ak nemáme práve chuť na kadejaké hrátky či naháňačku, treba auto odparkovať na najbližšej benzínke či parkovisku a chvíľu počkať. On si nájde inú obeť, alebo ho to bez nás prestane baviť!
(Nuž, čo dodať?! Deti mám rada, ale nie na vozovkách.)
Pokazený tachometer
Do tejto kategórie spadajú predovšetkým vodiči kamiónov, ktorí fungujú permanentne na jednej rýchlosti. Dzedzina - nededina, mesto - nemesto, jazdia rýchlosťou 80-90 km za hodinu. Keď ich predbehneme tesne pred vstupom do obce, v ktorej nedajbože dodržiavame maximálnu povolenú rýchlosť, nezriedka sa stane, že práve takýto typ nás „trhne“ a môže nás aj poraziť, keď sa budeme chcieť dostať znova pred neho. Ale kvôli nemu predsa pokutu platiť nemusíme!
(Úplne chápem vodičov z povolania, ktorým vozidlo viac ako 90 na tachometri nedá. Ale predbiehať ma v dedine, však chvíľu strpenia!)
Toľko k charekteristke. Ak ste sa v žiadnej z uvedených kategórií nenašli, gratulujem! Vitajte v klube vodičov!
A ešte niečo. Vŕta mi v hlave názor, že žena za volantom je ako auto bez vodiča. Predpokladám, že zástancovia tohto výroku vychádzajú z vlastnej skúsenosti. To znamená, že skutočne videli veľké čudo na štyroch kolesách bez šoféra a nebol to prelud! Mohla to byť kľudne moja maličkosť, pre ktorú je naše auto také veľké, že ju poriadne za volantom ani nevidno...!
Prajem vám bezpečnú cestu!
