- Klaudia, Peťa a Mira sa rozhodli, že neprefajčia noc ako obvykle na dedinskej autobusovej zastávke. Konverzácia s miestnymi chalanmi aj tak stojí za prd. Zobrali z domu uteráky a vyšli do tmy. Pri horúcom jazierku sa vyzliekli a nechali obaliť vodou. Na hladine sa odrážal machnatý bielo-matnezelený mesiac. Takmer na ňom – ako na ušľachtilom syre, teda ak by o to stáli – mohli rozoznať malé chĺpky...
- Ub sa predieral krovím. Smel sa už potulovať sám. Jeho rodina odpočívala v úkryte z vetví v tieni borovice. Vedci raz označia jeho druh ako človek neandertálsky. Ub sa cítil proste ako človek. Odhrnul konár hlohu a odkryla sa mu čistinka s prameňom crčiacim zo skaly. Pristúpil a nabral vodu do dlaní. Pil, pil, až mu tŕpli chladom zuby, umýval sa, umýval si celé telo, stával sa vodou...
- Hlúčik šimpanzov čupel pod lístím, zaskočený dažďom, na ktorý sa v nepatrnom okamihu zmenilo popoludňajšie sparno. S každým buchnutím hromu sa v nich stupňoval nepokoj. Prešľapovali na mieste, zprvu jeden, váhavo, napokon všetci, besne. Z úst sa im dralo mrmlanie. Neskôr jakot. Smerovali k jedinému výkriku, ku ktorému zlovestnou zhodou okolností došlo zároveň s úderom blesku do blízkeho spráchniveného kmeňa a s jeho pukotavým premenením sa na oheň....
- Sedím s mačkami na gauči prisunutom k balkónovým dverám. Pozeráme sa na búrku za sklom...
...ešte raz a triviálne : schopnosť ucítiť Boha máme všetci, máme ju odjakživa, máme ju radi, radi k nej bývame aj slepí, máme ju spoločnú s (aspoň) niektorými zvieratami.
