Tretieho tretí

Piatok ako každý iný. Rozvidnieva sa skôr a zrejme preto aj naše dvojičky vstávajú o pol hodiny prv ako obvykle. My, rodičia, by sme ešte spali. Tato chodieva do roboty až na deviatu (zato sa vracia až pred siedmou večer). Ja som s deťmi doma, takže sa neponáhľam nikam. (Do kúpeľne by som mala, lebo tato nestihne na minútu presne idúci autobus.) Už si asi nepospíme. Deti sa práve zobudili vedľa nás.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Jakubko mi najprv preskočil cez hlavu, aby mohol pristáť na tej Barborkinej. Chytro som sa natlačila na tata. Barborka spustila. Jakubko tiež, len trochu ináč. Posadil sa jej na bruško, ako na dobre osedlaného tátoša. My, rodičia, sme túto dvojičkovskú, každé ráno sa opakujúcu hru, sledovali so zavretými očami a dlaňami pritisnutými na uši. (Barborka má od narodenia hlas ako lev.)
Ozaj, dvojčence majú v sobotu rok aj trištvrte. Práve v plnej - dvojitej - sile prežívajú obdobie vzdoru. (Viete si predstaviť, ako sa niekedy cítim po útoku malých "veloceraptorov".) My, rodičia, vstaneme, keď sa naše deti rozhodnú hneď zrána (a zjari) poupratovať bielizník, alebo postaviac sa dobreže nie jeden na druhého dosahujú kľučku na dverách. Preskakujem cez muža, on ponad perinu a už im otvárame našu dennú izbu - obývačko-kuchyňu.
Barborka prifrčí k motorkám - odrážadlám - na jednu sa rýchlo usádza a druhou ponúka bračeka. WC navštívime iba my, dospelí. Šerble sú zatiaľ pre naše deti iba dobré, na linoleu hlučne škrípajúce autá...
Naša Barborka "dbá" o líniu, namiesto rožka z maslom si ráno pochutí na sezamovej tyčinke. Jakubko je jedák, nedá sa vynukovať. My, rodičia, sme tiež jedáci. Občas sa síce vynukujeme, kto pripraví raňajky.
Povedané rečou našich detí: Keď hapi a hami, urobí sa kaka, vzápätí sa aj zaprie a nasleduje presviedčanie. Bežné persuazívne formulky ani argumenty typu: zaparí sa ti ritka, budeš smrdkať, nezaberajú. Strážia si "to" ako poklad.
Prídu na rad tatove grimasy, ja sa poteším, že prebaľuje on:-)
On, teda tato, odchádza. Postavím deti na parapetňu pod oknom a vykyvujeme a posielame pusinky. Ptom príde na rad rituál odtŕhania detí z okenných kľučiek. Veď aj keď tato dávno zašiel, na parkovisku stojí zopár áut. A hoc tam len stoja, nevrčia a nehučia, pre dvojičky sú neodolateľné (aj keď im po zime opadáva lak, ako našej škodovke). Tak tak.
Deň utečie ako voda vo Váhu pár metrov od nás. Obtrie sa o nás ako tá voda o skaly. Možno nám ho spríjemní nejaká návšteva, ako vode divé kačky a večer príde tma, ako naše deti hovoria: "ma".
O večerných rituáloch nabudúce. (Dám aj rituály pred obedňajším spánkom? Dám. A prezradím čosi navyše.)