no-no chytať, had štip-štip

Pred dvoma mesiacmi chytil včielku pasúcu sa na púpave. Tá mu za jeho čin darovala žihadlo. Pribehol s revom a žihadielkom na dlani. Vybrali sme ho, podali kvapky proti alergii a obviazali octovým obkladom. Jakubko chvalabožku na včelý jed alergický nebol.
Pred troma týždňami si nechtiac (dá sa aj chtiac?) otestoval reakciu na hadí jed. Bolo to takto: sparný prvý letný deň (iba v kalendári prvý), pred pol siedmou večer. Mali sme návštevu. Kamarátku so sestrou a jej malou Veronkou. Deti sme vypustili pred bytovku, nech sa vozia po chodníku na motorkách - odrážadlách. No ako zbadali kamarátkin bicykel s detskou sedačkou, nebolo im viac treba. Kamoška sa podujala ich na striedačku previezť po dedine. Boli nadšené. Baška až plakala, keď ju mal vystriedať Jakubko.
Hoci máme v dvoch desaťbytovkách plno detí, v ten podvečer sme boli von sami. My, ženy, pohrúžené do debaty, poočku sledujúce deti, ktoré sa okolo nás tmolili a ešte jedno staršie dievča. Zrazu dievča pribehlo a vraví mi: Teta, je tam had a asi poštípal Jakubka. Táto správa mi "zresetovala" hlavu. K dieťaťu som šla ako v snách. Tíško stálo a len hľadelo na prštek, kde malo bodku zarosenú krvou. Malý hadík sa šikovne skrútil, zišiel z chodníka a schoval sa pod zaparkované auto.
Kým ja som pri Jakubkovi stála ako zdrevenená, kamarátkam aj susedom v hlavách zasvietilo svetielko činu a o chvíľu sme už sedeli v susedovom aute, zabitý had neznámeho druhu ležal v plastovej nádobe a po diaľnici sme sa veľkou rýchlosťou blížili k nemocnici.
Dieťaťu som síce obviazala ruku pod lakťom, ale vysávať či vytláčať mu jed z rany mi v tom momente nenapadlo. Ináč nezastaviteľný živáň mi sedel na kolenách bez pohnutia, iba po mne opakoval: Had poštípal, do pršteka. (Jeho nehybnosť bola prozreteľná: jed sa nemohol rýchlo šíriť krvným obehom.) Bála som sa, ale predsa som mala vo vnútri pocit, že to nie je také strašné. (Materská intuícia sa tomu vraví?)
Keďže na pohotovosti nik nečakal, hneď nás zavolali dnu, vbehla som, zastavilo ma len rutinné: Vyzujte sa, pani. Kartičku poistenca, prosím.
Ošetrovateľ z pohotovosti, odborník na hady, nakukol do dózy, kde bol tmavo sfarbený hadík. Potvrdil, že išlo o mláďa vretenice, tak dvojtýždňové a vraj, keby sa to stalo jeho synovi, k lekárovi ani nejde... Neskôr som sa dozvedela, že mláďa má rovnaký jed ako dospelý had. Lekár z pohotovosti mal iný názor ako ošetrovateľ a poslal nás na 24-hodinové pozorovanie na detské oddelenie.
Pobudli sme tam štyri neveselé dni, kým rúčka opúchala, modrala a toxíny napádali červené krvinky. Jakubkovi antisérum nepodali. To bolo totiž testované na konskej, nie ľudskej krvi a jeho podanie môže mať horšie následky ako samotný jed. A tá bola teda v prvý deň výdatná. Jakubko dostal antibiotiká, kortikoidy, paralen, ditiaden a na ruku octanový a ťažký ľadový obklad. Ten si vedel raz-dva zhodiť. A tak som vkuse behala za sestričkami, aby mu ho napravili.
Na štvrtý deň mu urobili krvný obraz, s negatívnym nálezom. Ale čo čert nechcel, čosi sme na detskom lapli (infekčné a ostatné prípady sú na jednom - detskom oddelení!), Jakubko sa ráno z ničoho-nič dovracal začal hnačkovať a celé doobedie prespal. "Autičkom, domov, Baška s tatikom" sme šli až na druhý deň. Neskôr sa ukázalo, že hnačka nebola infekčná. To už som sa s črevnou virózou doma zmárala ja, o deň neskôr aj manžel a dcérka. Do tretice (aby toho nebolo málo) som odstavila deti od dojčenia. (Baška sa pri ockovi, s ktorým bačovali, kým sme boli s Jakubkom v nemocnici, kde sa on pre zmenu dojčil "imr vére".)
Návratom domov sa mi všetko oživilo, naviac začala Baška opakovane každého informovať, čo sa stalo, a tak každú polhodinu komusi povedala: Zlý had, štip-štip, Kubka, ručičku. Potom sme sa učili, že hada netreba chytať, ale: Bežať preč, za mamičkou. A starý ocko dodal: Hada biť, lopatami. To si Baška bez problémov zapamätala.
Prvé dni som vkuse sliedila, či dákeho hada nezočím. Ako posadnutá. Na štrkovej ceste som ho videla v každej tmavšej halúzke či motúziku. Už mi to našťastie prešlo. No hneď ako vyjdeme von, jastrabím zrakom prezriem okolie. A Jakubko? Nevyzerá, že by trpel nejakou úzkozťou z objavovania sveta a tvorov v ňom.
V nemocnici mi napadla iná vec: či sa netreba viac báť jedu v ľudských rečiach a (zlo)činoch ako toho hadieho...