Čo mám a čo nemám

Mám rodičov, ktorí sú skvelí. Aj keď maminka často frfle a ocinko na mňa občas pozerá ako na zázrak, ktorý dokáže zničiť všetko akokoľvek spojené s elektronikou.... Božie cesty a moja energia sú nevyspytateľné. Ale je skvelé vidieť, ako veľmi sú na mňa hrdí, keď sa mi niečo podarí. Som skrátka jeden z ich obľúbených ľudí.A mám aj manžela. Aj ten ma ľúbi, tak nejako po svojom. Podľa nálady, ale veľmi. Sem tam zakopne ako koník s chorou nohou a potom nás to mrzí. Ale snaží sa a to sa veľmi cení. No a hádam to bude skvelé... aj keď dokonalé nie je nič, no asi mám priveľké nároky občas. Hlavne nech mi občas zahrá niečo pekné, alebo ma pritúli.A mám aj brata. Iba jedného. Bila som ho ako žito keď bol malý, lebo som ho ľúbila... to bol môj spôsob výchovy. Je perfektný a môj. Na „matí brata“ je skvelé, že si rozumieme aj bez slov. Nemusíme hovoriť, stačí pohľad. Nemáme rovnaký vkus ani názory, ale naučili sme sa akceptovať to. Máme rovnakú mimiku, až mi je to niekedy smiešne. A občas máme súkromné tajné dohody a sprisahania typu: „...a nehovor to našim“... Teraz žije ďaleko v Španielsku, ale odkedy je tam, mám pocit, že je akosi ešte bližšie.A mám aj kamarátky. Mám ich veľa, aj kamarátov. Nemám najlepšieho – nechcem selektovať diametrálne rozdielnych ľudí z diametrálne rozdielnych skupín. Skrátka každá/ý z nich je svojim spôsobom skvelý a jedinečný. Školské, minulo-školské, súkromné, pedagogické, študentské, súťažné, pracovné, minulo-pracovné.... no skrátka títo ľudia sú v mojom živote veľmi dôležití. Veľmi mi na nich záleží, sledujem ich osudy, pamätám si kedy a o čom sme hovorili, čo mali oblečené, kde boli a ako im tam bolo. Kedy sme plakali, kedy sme sa smiali...A hlavne ne nich nezabúdam. Mám aj niekoľko takých, ktorým vykám, pretože si ich tak veľmi vážim, že to nechcem zmeniť. Mám bobinu. Je to blondína, jazvečinda a volá sa Aisha. Vie ma vytočiť do bezvedomia, keď mi "vydizajnuje" niečo obľúbené. Jej najlepšie kreácie sú vykúsané otvory v tvare kolieska a to výhradne na „paničkiných“ veciach, čím obľúbenejšia vec – tým lepšie. Spáva mi na nohách a keď mi je najhoršie, ľahne si ku mne a pritúli sa. Zbožňuje mojich známych a teší sa zo mňa vždy, keď prídem domov. Nevymenila by som ju ani za nové BMW a to už je čo povedať.Mám zmysel pre humor. Čierny, občas, ironický... nesmejem sa na komédiách „a la Amerika“. Všetko musí mať svoju pointu, úplne najlepšie ak dvojzmyselnú.Mám zmysel pre povinnosť. Čo sa musí, sa musí. Viem si určiť priority. väčšinou sa musí robiť, ale ak ma niekto skutočne potrebuje, je to viac ako čokoľvek. Vtedy mám klapky ako koník a musí sa práve to, čo ja uznám za vhodné.A mám aj zmysel pre: „povedať pravdu do očí a vyjadriť svoj vlastný názor“. No, to nie je občas práve najpríjemnejšie... možno to niekomu vadí a ak som niekomu ublížila, tak sa ospravedlňujem. Snažím sa byť pri tom citlivá.Mám dar počúvať, maľovať, cítiť...mám ich veľa a som za to vďačná. Mám vlastné hodnoty,ciele a sny, milujem svoju prácu – vlastne obidve, chodím do školy, do ktorej som chcela, pomáham ľuďom aj keď sa to už nenosí. Som rada, že som taká aká som. Občas mám toho veľa a tak sa vždy zašijem niekam na kávičku s niekým jedinečným, dobrou knihou alebo len tak sama a čmáram si niečo na papier. A potom sa zasa dá pokračovať ďalej. Tak si ju idem dať aj teraz - tú kávičku. Som rada, že mám tak veľa!