Dušičky

Môže dorásť uško hrnčeku ako dieťaťu zúbky?A ten druhý človek, či skôr človiečik? Toho nikdy ani len neuvidím. A práve preto mi je veľmi preveľmi smutno. Lekári to berú štatisticky, percentuálne, neosobne a presne tak by to podľa psychológov brať nemali. V noci nespím práve najlepšie, dočítala som sa že do pol roka mi vraj bude lepšie...zatiaľ sa mi len snívajú sny, ktoré by som nepriala nikomu. Občas a potom sa mi už spať ani nechce. Radšej si sadnem a pozerám do tmy, alebo na televízor, v ktorom niečo je. Väčšinou neviem čo. Včera boli Dušičky. Tak som sa uzavrela do seba, zamkla som na kľúčik. Na dvakrát, aby to bolo bezpečné, ako vždy hovoril ocinko. Sedela som potichu, lebo hudba sa veľmi nehodila k môjmu smútku. Tento rok som nechcela ísť zapáliť sviečky. Nechcela som a ani som nemohla, lebo som chorá. Komplexne, na tele aj na duši. Niežeby mi nezáležalo na mojich zosnulých blízkych, ale skrátka nechcela som stretnúť tých živých. Nemala som náladu. Nemohla som po prvýkrát. Chcela som prísť na to, kam dať malý venček pre môjho anjelika a na aké miesto mám zapáliť sviečku jemu. A sebe. Chýbal a chýba mi aj kúsok mňa, už nastálo. Mám svoje vlastné výročia, svojich smútkov a sklamaní. Vždy dávame sviečky na hroby, ale čo robiť ak ho dakto nemá? To nikto zatiaľ nevymyslel a tak neviem. Je veľa takých ľudí, ktorí majú možno rovnaký problém ako ja, aj rovnakú bolesť. Naozaj by ma zaujímalo, čo robia oni. A tak som len sedela a na veľa som sa nezmohla. Ani jesť mi nechutilo, stále som len premýšľala. Bola som nahnevaná, že toľko ľudí hrob má a ja nemám kam zájsť! Ale už som na to prišla. Je jedno, kde zapálim sviečku, aj tak ide dym do neba. Za všetkých tých, ktorí nemajú svoje miesto. Len ten venček stále nemám kam položiť.Anjelíčku strážničku, opatruj svoju dušičku...