Meditácia v teniskách

Pohodlne sa usaďte, vydýchajte sa, zatvorte oči a začíname. Textov o meditácii je dostupných neúrekom. Návodov, ako správne meditovať ešte viac. Stačí sa zagoogliť a človek nestíha čítať, čo všetko, kde a ako by mal robiť. Je to podobné, ako s návodmi na behanie. Od odborníkov, ktorí sú nespochybniteľní vďaka svojmu životnému behoštýlu alebo na základe ich športových výkonov kombinovaných s teoretickými vedomosťami, až po šarlatRUNov, ktorí si beh berú do úst ako marketingový nástroj pri predaji „zaručeného chudnutia“ či sezónnych odevných noviniek. Aj takí sme, bežci. Možno je problém len v samotnom pomenovaní, pretože bežcom môže byť označovaný pretekár na krátke trate, pokojne aj olympionik či účastník majstrovstiev sveta, ale rovnako si to označenie privlastňujú aj víkendoví pobehaji či nadšení vyznávači dlhých, ale skutočne dlhých behov. Napríklad slovenská bežecká ikona Ján Volko, šprintér a bežec šesťdesiatiek, stoviek či dvojstoviek, v jednom z rozhovorov priznal, že dlhé behy nebehá a teda, že nikdy nebehal 10 či 20 km len tak pre radosť. Bežcom sa človek nerodí, jednoducho sa ním stáva. A to nemusí obuť ani tenisky. Niektorí minimalisti si vystačia s „barfootami“, ktoré by puritán v trailovkách nikdy za športovú obuv neoznačil. Koľko typov tenisiek, toľko typov bežcov, a ešte aj trochu viac. Neraz sa mi stáva, že vracajúc sa z dlhšieho výbehu, kedy sa moje myšlienky sústreďujú najmä na budúcu radosť z raňajok a vyloženia si nôh pri káve, okolo mňa presviští bežiaci kolega. Väčšinou však nereaguje na moje mávnutie rukou, pretože očami magentizuje odchádzajúci autobus či električku. Aj behanie na spoj je beh a pritom nemusí ísť o cieľavedomú aktivitu, ba ani k tomu netreba športové vybavenie. Už som zažil či skôr videl na vlastné oči aj beh v lodičkách a minisukni či v pánskej verzii v obleku s notebookom prehodeným cez plece. O meditácii v teniskách som sa rozhodol napísať pár textov, takže do čítania a do behania...