Dovtedy je ten náš život väčšinou najmä o nás. Od našich rodičov sme si zvykli, že my sme tí najdôležitejší a berieme úplne prirodzene, že všetko sa točí okolo nás (aspon väčšina z nás, ktorí sme mali to šťastie vyrastať v "normálnej" rodine). Obetavosť a prispôsobovanie sa vlastných rodičov berieme často ako úplnú samozrejmosť. Veď pre koho iného by to mali robiť? Platí to dokonca aj potom, čo sa odsťahujeme od rodičov. Stále je to hlavne o nás.
Až keď sa sami staneme rodičmi, pochopíme, že teraz to už nebude hlavne o nás, ale o tých človiečikoch, ktorým sme dali život. Celkom prirodzene sa naše záujmy a životy podriaďujú našim deťom. Zrazu zistíme, že čokoľvek sa nám stane, čokoľvek nás trápi, v porovnaní so zdravím a životom našich detí, je to všetko až druhoradé. A hovoríme si: “Kým sú naše deti zdravé a šťastné, tak nemôže byť nikdy až tak zle.” Na našich deťoch "vraciame" všetku tú lásku a obetavosť, ktorú sme dovtedy štedro dostávali od našich rodičov.
Myslím, že práve toto je to dospenie k dospelosti. U niekoho sa to udeje v jednom okamihu - keď prvýkrát zbadá svoje dieťa a vezme ho do náručia, iní sa k tomuto pocitu prepracúvajú o niečo dlhšie. Krásne je, že človek sa o to väčšinou vôbec nemusí nejako zvlášť pričiniť, postará sa o to príroda, rodičovské pudy v nás. Sú však aj tu určité výnimky, ktoré z tohto hľadiska nedospejú nikdy (a teraz sa vôbec nechcem dotknúť ľudí, ktorí z rôznych dôvodov zostávajú bezdetní)…
