Medzitým sa občas udialo zopár vecí, ktoré ma potešili. Tiež to boli maličkosti. Vždy ma to nachvíľu vzpružilo a zdvihlo mi to sebavedomie. Trvalo to však len krátko. Po chvíli akoby som na to bola zabudla a predošlé chmáry boli späť.
Tak ma napadlo, že prečo je to v živote tak, že keď nás niečo trápi, pocit smútku, depresie, bolesti, trvá pomerne dlho. Organizmus to má akoby zafixované v podvedomí a pamätá si to, aj keď na to práve nemyslíme. Na druhej strane chvíle šťastia, radosti, prívalu sebavedomia, trvajú veľmi krátko. Sú to len také záblesky, ktoré rýchlo prejdú a nejako sa v našom podvedomí nestihnú trvalejšie usídliť.
Máte to tak aj Vy? Prečo je to tak? Sme takí nevďační, že to dobré hneď zabudneme, kdežto zlé nosíme v sebe ako bremeno? Nie sme my tak trochu masochisti, že neradi priznávame aj sami pred sebou, že nám je dobre? Radšej sa nechávame ľutovať? Trebárs aj sami sebou... Pritom každý človek by asi povedal, že je radšej šťastný ako nešťastný. Dá sa to nejako vedome, cielene zmeniť?
