Zostala som z toho úplne v šoku. Mám síce so svojou dcérou veľmi pekný vzťah, je to také moje slniečko, ale tak vyznania lásky vo všedný deň nie sú naším zvykom. Pravdupovediac, nepočula som niečo také (okrem výnimočných príležitostí) už poriadne dlho. Zaliala ma vlna šťastia a dojatia. „Tak predsa!,“ pomyslela som si. Predsa len si tie naše deti vedia aspoň občas uvedomiť, čo pre nich robíme.
Hneď som jej odpísala niečo v podobnom duchu a nedalo mi to, aby som sa nepochválila s týmto šťastím aj kolegyni. Najprv jednej, dvom...a po chvíli to už vedela polovica oddelenia. Všetci, ktorí ma majú radi, zdieľali túto radosť so mnou.
Táto eufória mi vydržala až do príchodu domov. Hneď som v povznesenej nálade objala svoju dcéru a hovorím: „Ani nevieš, aké krásne prekvapenie si mi pripravila.“ Dcéra sa zatvárila nechápavo. Pripomenula som jej: „Tá smska predsa...“ Dcéra konečne pochopila a sucho skonštatovala: „Jáj, tá, to nám kázala učiteľka slovenčiny. Berieme teraz Otca Goriota a mali sme všetci poslať smsku svojim rodičom, že ich máme radi.“... Studená sprcha... Najprv veľké sklamanie, potom záchvat smiechu. Ja naivka! Dobre mi tak. Dcéra na mne vybadala moje sklamanie a hovorí: „Mami, neboj, ostatní rodičia boli ešte vo väčšom šoku. Mamy niektorých spolužiakov, ktorí už roky nepovedali doma rodičom milé slovo, im hneď volali na mobil, či sú v poriadku. Báli sa totiž, či sa nechystajú spáchať sebevraždu...“
Takto dopadol určite veľmi ušľachtilý zámer jednej pani učiteľky. Darmo, v dnešnej dobe nie je celkom prirodzené pre teenagerov vyznávať lásku svojim rodičom. Nám, rodičom, musí stačiť, že ju občas mimovoľne cítime z ich správania sa. Len to radšej nesmieme dať najavo a už vôbec nie o tom hovoriť...
