Nedosiahnuteľná

Posledný deň školy. Konečne. Teda, ako pre koho. Vedel som, že najbližšie dva mesiace neuvidím tú, s ktorou som takto mohol stráviť každý deň. Aj keď v takmer ústave, ale tak to už so školami chodí. A aspoň som mal dôvod sa tam tešiť. Evin úsmev vždy ukázal, že stálo za to vstávať o piatej.
Vyšli sme svorne všetci zo školy a pobrali sa do mesta zapiť kofolou úspešne prežitý školský rok. Postupne sa však kopa z nás rozliezla kamsi na autobusy. Ostali sme traja. Ja, Eva a Dominika. A aj z tej kofoly padlo. Návšteva bagetérie tiež nebol zlý nápad. Ale ja som rozhodne hladný nebol. Keby som žalúdok mohol vybrať, tak by za svoje tanečné číslo dostal slušný honorár. A pádnych dôvodov som na to mal.
Včera som jej požičal mp3-ku. Hrali v rádiu pesničku, ktorá sa jej páčila. Simple Plan – Welcome to my life. Keďže som to na prehrávači mal, tak som sa jej ponúkol, že jej ho požičiam. No až po odovzdaní do jej rúk mi došlo, že tam mám nahratú pesničku, ktorú som pre ňu vo februári zložil. Jednoduchá melódia aj text – veď moja prvá vec, čo som kedy napísal(Aký autor začal písať kvôli nešťastnej láske?):

Jej plavé vlasy hladí môj zrak,
ale prejde nad ním mrak,
plný smútku na zem padnem,
že ju nikdy nedosiahnem.

Taká krásna a taká múdra!
Chodí za ňou chlapov horda,
no ja vždy až posledný...
cítim sa nepotrebný!

Modré oči - modrá cesta,
nájsť si pri nej kúsok miesta.
Keď vidím ako sedí krásne,
žiada sa mi písať básne.

Veľa strachu, veľa boja.
Ja mám hlavu plnú hnoja.
Nedosiahnuteľná krása,
z diaľky na ňu pozerám sa.

Pri nej som len malé šteňa,
patrím iba do jej tieňa.
Vyjsť z neho chcem raz a navždy,
zmocniť sa lásky ako každý.

Modré oči - modrá cesta,
nájsť si pri nej kúsok miesta.
Keď vidím ako sedí krásne,
žiada sa mi písať básne.

Krásne oči - cesty modré,
krásne pery - vidím dobre.
Stále však veľmi ďaleko -
priekopa dlhá sto krokov.

Jej plavé vlasy hladí môj zrak,
ale prejde nad ním mrak,
plný smútku na zem padnem,
že ju nikdy nedosiahnem.

Keď mi ju dnes vrátila, zapol som ju a svietilo na nej malými písmenkami slovo: Nedosiahnuteľná. ...počula ju.
Teraz, keď sme tu sedeli, už som nemohol čakať. Musel som jej povedať to, čo som tak veľmi dlho tajil. Skoro rok a pol. Ako som to mohol vydržať?
„Dominika, prosím ťa, zoberieš mi niektorú bagetu? Je mi jedno akú,“ povedala sediac oproti mne.
„Ale, no tak, poď.“
Tajne som dúfal, že ostane.
„Ale mne sa nechce.“ Záblesk šťastia. „No dobre..“ podľahla na naliehanie.
Horúčkovité rozmýšľanie, čo teraz. Pozrel som na hodinky. Nech by som robil čokoľvek a akokoľvek rýchlo kráčal, musím odísť o dve minúty, lebo nestihnem autobus, ktorý bol pre mňa už beztak neskorý.
Vrátila sa. Sama. Povedala Dominike, čo chce a vrátila sa ku stolu. Najväčšie šťastie, ktoré sa mohlo vyskytnúť. (To hádam už ani nemôže byť náhoda.) Musím začať rozprávať. Sekundy plynú.
„Eva..?“ habkavý začiatok.
„No?“
„Chcem ti niečo povedať, aj keď neviem, či by som vôbec mal.“ Jej pohľad prezrádzal, že to nebol práve najvhodnejší začiatok.
„Vieš, čo mám tú pesničku, tú Nedosiahnuteľnú..?“
„Áno.“
Nemohol som pozerať do tých očí. Priveľmi priťahovali môj pohľad.
„Tá sa mi strašne páčila.“ Toto bola veta, pre ktorú som to spravil. Rozhodol som sa povedať pravdu.
„Tú som napísal o tebe a pre teba.“ Niečo zo mňa spadlo. Neviem, či kameň strachu, či trémy (veď som hudobník, na javisku som pravidelne.. aká tréma?). Odvážil som sa jej pozrieť do očí. Zaleskli sa. Boli vlhšie ako pred chvíľou.
Nezmohol som sa na viac, ako na kŕčovitý úsmev. Vybrala si vreckovku a utrela si ich.
„Si... ma zaskočil...Čo ti mám na to povedať?“ Otázka príliš jednoduchá, aby jednoduchou bola.
„Ja neviem. Asi nič.“ Odpoveď najhoršia zo všetkých. Keby som sa opýtal aspoň, či to bolo príjemné alebo nepríjemné zaskočenie.. Otázka rovnako zbytočná, ale lepšia ako to, čo som povedal.
Prišla Dominika. Chvíľkové, trápne ticho ostalo nerušené. Už som povedal, čo som musel, už som meškal, už som bol trochu navyše. Zdvihol som sa, ale pomaly. Nohy rýchleho pohybu schopné rozhodne neboli. Rozlúčka adekvátne môjmu stavu – strohá. Pomaly som odchádzal z bagetérie, posledné obrátenie sa, posledný pohľad na Evu (no jasne.. už mali baby hlavy v kope). Na najbližšie dva mesiace určite.
A rozbeh na autobus, ktorý bol začiatkom 1700 kilometrovej cesty do Talianska.