V naivnom tichu sa pomaly predbiehajú sekundy. Anijedna nevyhráva – len ja prehrávam. Ticho. Ticho, ktoré vracia spomienky navčerajšok. Včera... ozaj je to tak dávno? Stále ten plytký prázdny pocitrozozvučiavajúci posledné „Ahoj!“ v hlave. Posledný úsmev... Ani neviem,čím som si zaslúžil, že bol posledný. A to ten plytký pocit najviacprehlbuje.
...V telefóne počujem jej hlas. Poznám ho veľmi dobre.Chveje sa. Chce sa so mnou stretnúť. Nevideli sme sa už 64 hodín aj 23 minút.Už mi neskutočne chýbala. Dohodli sme sa na večer.
Ten deň sa akoby stále niesol v znamení stretnutias ňou. V práci som robil všetko, len nie to, čo som mal. Inak sa aninedalo – v hlave bolo primálo miesta pre akékoľvek prípady. Všetkozaberala ona. Pôsobivosť jej zjavu od korienkov vlasov až po najslabší úsmev.Vyčerpalo ma to hádam viac ako obyčajný pracovný deň.
Pol štvrtej. Konečne odchádzam z roboty. Stretnúť samáme až o siedmej. Aspoň mám čas sa pripraviť.
Pozerám do zrkadla. Asi sa znova oholím. Musím vyzeraťdobre, keď sme sa nevideli tak dlho. Holiaci strojček viac šteklí ako holí.Aspoň voda po holení robí, čo má.
Osprchovaný, oblečený v mojom najlepšom obleku (veď akoinak) stojím s kvetmi pred reštauráciou, kde som nám objednal stôl. Výplatnýdeň bol predvčerom. Aj keby som mal celý mesiac hladovať, budeme dnes jesť tonajdrahšie, čo tu majú. Už je skorosedem. Už by mala každú chvíľu prísť.
Prichádza spoza rohu. Jej ladný krok dopĺňajú nádhernétopánky mne neznámej značky. Asi by som na také nikdy nezarobil. Doprevádza jujej otec. Ešte nikdy som ho nevidel. Vyzerá tak na 50. Šediny mu dodávajú akúsinevysvetliteľnú charizmu. Jej oči prezrádzajú, že nie je najradšej, že tu musíbyť. Moc som to nechápal. Ale bol som rád, že ju znova vidím.
Vchádzame do reštaurácie. Jej otec ide s nami. Myslelsom, že ju vyprevadí len po vchod, ale nanominoval sa až ku stolu. Požiadal somteda vrchného, aby nám doniesol ešte jednu stoličku. Usadili sme sa, objednali.Ledva čašník odišiel, začala:
„Toto je Ivan.“
Kývol som hlavou. Znak pochopenia, či akýsi pozdrav –nezáležalo na tom.
„Poznám sa s ním asi 2 roky. Budeme sa brať...“
V tej chvíli prestali biť hodiny, prestalo biť srdce.Čas sa definitívne zaradil medzi nemerateľné veličiny. Neviem, ako dlho som taksedel. Keď som sa spamätal, bola už preč. Aj s ním. Preč... Navždy...A s ním...
Vstal som. Niekto mi poklepal po pleci. Čašník. Chcelzaplatiť. Na stole už boli tri veľké porcie akéhosi drahého hovädzieho. Otupenesom položil peňaženku na stôl a odišiel.
Cesta domov nebola nikdy dlhšia. Pád na posteľ sa pretiaholna nekonečno.
Zobudil som sa. Štyri hodiny po obede. Budem musieťv práci vysvetľovať, čo sa stalo. Ale to má čas. Veľa času. Zapínamtelevízor. Hokej... snáď vyhráme...
