Podujala som sa teda trochu to s ním trénovať a výrazne som preháňala pomlčky na mieste čiarok. Ubezpečovala som ho, že sa nemá kam ponáhľať, lebo tí ľudia tam budú preto, aby ho (i jeho) počúvali, a tak im treba dopriať, aby si to užili. Trénoval aj na „mikrofón" - paličku z detského bubníka.
Zaúčinkovalo to, na vystúpení bol úžasný. Veľmi som ho povzbudzovala a bolo vidieť, že je na seba hrdý a že má radosť z tejto svojej novoobjavenej kompetencie, že je unesený so stretnutia s vlastnou dosiaľ nepoznanou schopnosťou. Asi, ako keď si dieťatko ešte v brušku prvý krát strčí palec do pusy a objaví tak svoje vnútro, ďalší rozmer seba; ako keď sa mu po prvých samostatných krokoch zrazu otvorí svet; ako keď po prvých jednoduchých vetách zistí, že i ono vie vyjadriť to, čo cíti, čo si myslí, tak, že mu ostatní rozumejú; ako pocit slobody po prvých jazdách na bicykli bez pomocných koliečok... Je to ten pocit: Toto som ja, toto dokážem ja!
V tomto momente má o sebe pozitívny obraz, čo je podľa psychológov dôležitý predpoklad pre štastnú budúcnosť človeka, a vidím, že z veľkej časti ho budujem práve ja, ako jeho matka. A z toho mám zas radosť ja, zas zo svojej novoobjavovanej kompetencie, zo zistenia - i toto dokážem.
I keď, čo sa nám skutočne podarilo a podarí vštepiť do našej ratolesti, ukáže puberta a jeho následný samostatný život...
