A tak sa mi opäť raz vynorila báj o bohovi Slnka, ktorý na svojom slnečnom kočiari každý deň v plnej sláve putuje oblohou, ale každú noc musí v podsvetí zápasiť s jeho nástrahami, a víťazstvo vždy visí len na vlásku. Hoci som ju počula už v prvej triede, jej krásu som pochopila až v dospelosti. Pochopila som, aká úžasná múdrosť našich predkov je v nej skrytá - uvedomenie si, že vôbec nie je samozrejmé, že Slnko opäť vyjde, že o každý ďalší deň treba bojovať. Ten boj nevnímame, deje sa možno i vo vesmíre, ale deje sa i v našom tele - dennodenne milióny našich buniek bojuje o prežitie, o naše prežitie, za nás, aby nám priniesli ďalší deň, ako bojoval Ré v Cháronovej ríši za ďalší deň pre všetkých. A niekedy sa to proste nepodarí, niekedy dostanú bunky ranu, s ktorou nepočítali a Slnko pre niekoho zrazu nevyjde.
Kiež by to nebol tento prípad... Hoci smrť je prirodzenou súčasťou kolobehu života, i Ježiš zaplakal nad Lazarovým hrobom - pred smrťou hodno mať rešpekt a za život byť vďačný.
Zomrel. (pridané 26.4.2010)
