Namiesto ponúknutia aktívneho prístupu, ktorý by dal dieťatku skutočne šancu, aby sa narodilo zdravé alebo aspoň zdravšie, je navrhnutý zo strany rodičov pasívny a pre dieťa invazívny zásah, výsledkom ktorého má byť relatívne istá informácia o zdraví dieťatka pred zásahom, a ktorá sa má stať rozhodujúcou, či matka to konkrétne dieťa porodí alebo nie. Koľko pokrytectva a zavádzania je v takejto formulácii. Veď tá otázka mala znieť: „Nechcete porodiť choré dieťa?" A opäť je v tom skrytý ten prvonásledkový humanizmus - veď o to ide - ušetriť rodičov od ťažkostí súvisiacich s výchovou svojho chorého dieťaťa, či od bolesti z jeho priskorej straty (lebo je to ľahšie, keď je nevidené a nepočuté - nepoznané).
Neviem, čo je obsahom článku, ktorého nadpis to zaznel v to ráno v rádiu, ale spolu so mnou to nebude vedieť fúra ľudí, ktorý si dotyčný bulvár nekúpia, a tie poburujúce slová absorbovali, a tak pomaly tieto i iné im podobné formujú našu vieru, našu morálku. Možno, že sa strašne mýlim a práve v tom článku (na internete sa mi ho nepodarilo nájsť) písali o nejakom zázračnom vzraste v presnosti a spoľahlivosti prenatálnej diagnostiky ako i o schopnosti modernej medicíny následne pozitívne korigovať väčšinu zistiteľných diagnóz (len tak by otázka z nadpisu článku mohla hovoriť o jeho obsahu), no i v takom prípade stojí za uvedomenie si takejto reálnej skúsenosti (z http://www.baraka.cz/Marek/knihy/nova_doba_porodni/kapitola_06.htm - Porod a kořeny násilí):
„Dnes je dítě v děloze ohrožováno např. také amniocentézou (odběrem plodové vody pro genetické vyšetření). Studie ukázaly, že plod velice rychle na jehlu reaguje, brání se a někdy je velmi agresivní. Jedna žena vyprávěla, jak pomocí ultrazvuku její lékař a další asistent viděli, jak plod zaútočil na jehlu. Technik vykřikl, aby lékař jehlu vytáhl a píchl jinde, ale plod na jehlu znovu zaútočil. Lékař i jeho asistent z toho byli velmi nervózní, protože nikdy předtím neviděli, jak dítě zaútočí na jehlu. Oni i rodiče tak dostali první lekci z prenatální psychologie. Do té doby jim nikdo neřekl, že i dítě v tomto „věku" se může cítit ohroženo jehlou injekční stříkačky a je schopno tak efektivně reagovat."
A opäť sme pri tej istej otázke - je to len „trochu" násilia bez žalobcu (resp. s jediným obvykle nepočutým a nevideným) a tým to končí, alebo to má nejaké i keď menej zrejmé, ale nie zanedbateľné následky?
Tentokrát vám aj jeden možný následok ponúknem, i keď príčina nie je presne tá istá, má podobné prvky, a naznačuje, že nie všetko, čo sa deje, hoc zo strany spoločnosti nepovšimnuté, zostane bez následku, aj keď možno nie tak jednoznačného ako bol tento:
Keď si jeden úspešný obchodník postavil obrovský dom, prepadla ho myšlienka, že bude vytopený, a preto neustále kontroloval všetky vodovodné kohútiky, až ho to úplne vyhodilo z reálneho života. Psychiater ho uviedol do hypnózy, v ktorej sa postupne vracali do mužovej minulosti. Museli skončiť pri období zhruba štvrtého mesiaca prenatálneho vývoja, kedy sa skrčil do embryonálnej polohy a začal s panickým strachom kričať. Vysvetlenie prišlo, keď mužova matka priznala, že sa pokúsila spraviť si ihlicami potrat v štvrtom mesiaci, no skončila, keď začala odtekať plodová voda. Detailnejšie je to v rozhovore s pôrodníkom a detským psychiatrom Petra Fedora-Freybergha na http://spravy.pravda.sk/kto-im-vstepi-respekt-k-zivotu-dzt-/sk_domace.asp?c=A080606_151536_sk_domace_p12 .
Neviem, čo by som bývala spravila ja, keby mi niekto navrhol amniocentézu, keď som bola tehotná, no po tom, čo som sa do tejto doby o živote naučila, si plne uvedomujem, že obraz pôrodu z predchádzajúcej časti nebol celkom presný. Spomínala som, že skutočný význam pôrodu v spoločnosti si možno predstaviť ako Slnko v slnečnej sústave (všetko sa točí a odvíja od neho). Pôrod je však už len povrchom Slnka, zatiaľ, čo počatie dieťaťa si možno predstaviť ako jeho stred. Pre život na Zemi, je skutočne rozhodujúca aktivita povrchu ohnivej hviezdy, avšak ten je v prvom rade odrazom toho, čo sa deje vo vnútri, v celom vnútri. Tak i pôrod je odrazom celého tehotenstva počnúc, čím iným ako - počatím.
A ak by mal pôrod naozaj skončiť nie tým želaným výsledkom, ešte vždy stojí za úvahu, či tú posvätnú hviezdu uhasiť nasilu - inšpirujúci môže byť napríklad aj príbeh nemeckej pôrodnej asistentky a dokumentaristky Katji Baumgarten, ktorá sa rozhodla darovať kus svojho života, kus svojho tela i dieťatku, o ktorom bolo od 22. týždňa takmer isté, že sa narodí mŕtve, alebo zomrie krátko po pôrode. (viď http://www.iham.cz/prodej-dvd/). Viem, možno to je ľahšie, keď „vedela", že to „nebude" na celý jej život a možno v tomto prípade, to, že to vedela dopredu jej pomohlo prechádzať tým vedomejšie, ale na inšpiráciu to nie je zlé. Možno je práve to dôležité - prijať do vedomia, že narodiť sa pre život nie je samozrejmé a práve preto je ten moment zázrakom, ktorý stojí za oslavu, aspoň takú ako sa dávnej minulosti slávili takéto zázraky, napr. ako víťazstvo jari nad zimou - víťazstvo života nad smrťou.
Na pokračovanie.
