Keď sa historická pamäť stane zakliatím
O kultúrnom komplexe ohrozeného impéria, rusofóbii a rozprávke Zakliata hora
Pri mojej nedávnej návšteve Slovenska ma opäť prekvapila pretrvávajúca náklonnosť časti našej spoločnosti k Rusku. Nie k ruskej literatúre, hudbe či kultúre, ktorých hodnotu sotva možno spochybniť, ale k politickému obrazu Ruska ako krajiny, ktorá si napriek vojne na Ukrajine zachováva sympatie značnej časti slovenského obyvateľstva.
Zaujímalo ma, odkiaľ tento obraz pochádza a prečo zostáva psychologicky presvedčivý aj v konfrontácii s udalosťami posledných rokov. Pri hľadaní odpovede som narazil na vydavateľstvo Torden a knihu ruského autora Nikolaja Starikova Nenávisť: Kronika rusofóbie. Knihu som si zadovážil a čítal cestou späť do Ameriky.
Nechcel som autora súdiť ani spochybňovať to, čo Rusi naozaj historicky vytrpeli. V knihe sa veľa strán venuje utrpeniu, nacistickým zverstvám a miliónom mŕtvych. To sa nedá relativizovať. Toto utrpenie je skutočné a zaslúži si úctu. Práve preto ma zaujímalo, ako sa z neho môže stať politický nástroj, ktorý dnes spôsobuje utrpenie ďalším. Zaujímalo ma aj to, ako sa z historických udalostí vytvára príbeh, ktorý začne určovať, čo si z minulosti pamätáme, čo prehliadame a ako rozumieme prítomnosti.
Kniha mi poskytla príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo analytická psychológia nazýva kultúrnym komplexom.
Zakliata hora
Starikova kniha mi pripomína motív z Dobšinského rozprávky Zakliata hora. Venujem sa jej v pripravovanej knihe Od Zakliatej hory po Mahulienu. Hrdina tam zabije strašného draka, potom zaspí princeznej na lone a zlý kočiš mu odsekne hlavu. Jeho verné zvieratá mu ju potom pripoja pomocou liečivej byliny, ale najprv ju nasadia naopak – obrátenú dozadu.
A on odrazu vidí len to, čo bolo za ním. Vidí draka, prežitú traumu. Už nevidí cestu pred sebou. Presne takto podľa mňa funguje aj zranená historická pamäť podrobne opísaná v uvedenej knihe. Človek, ktorému kedysi ublížili, môže začať v každom novom človeku vidieť toho starého nepriateľa, draka. Nie preto, že by jeho stará bolesť nebola skutočná. Ale preto, že bola taká silná, že mu začala riadiť pohľad na svet.
Od osobného komplexu ku kultúrnemu
Psychológ Carl Gustav Jung si pri svojich experimentoch so slovnými asociáciami všimol, že určité slová dokážu narušiť bežný priebeh myslenia. Keď sa dotkli citlivého, zraneného miesta, človek zaváhal, reagoval neprimerane či nahnevane alebo si nedokázal vybaviť predchádzajúcu odpoveď. Jung predpokladal, že pod povrchom vedomia existujú emocionálne nabité zhluky spomienok, predstáv a pocitov, ktoré nazval komplexmi.
Každý z nás má svoje „vysoko horľavé“ témy. Niekto vyrastal s prísnym otcom a dnes vybuchne, keď mu šéf niečo vytkne. Nie je to len o šéfovi. Je to aj o otcovi. V dospelosti môže reagovať na obyčajnú poznámku nadriadeného neprimeraným hnevom alebo pocitom poníženia. Aktivoval sa jeho osobný komplex – emócie v tej chvíli prevezmú kontrolu nad racionálnym myslením. Nereaguje totiž iba na prítomnú situáciu. Súčasná poznámka v ňom aktivovala starý emocionálny príbeh.
Komplex nemení samotnú udalosť. Mení jej psychologický význam.
Podobný mechanizmus sa môže prejaviť aj v celom národe. Kultúrny komplex si môžeme predstaviť ako emocionálne nabitú sieť historických spomienok, obrazov, presvedčení a príbehov, prostredníctvom ktorej spoločenstvo interpretuje seba a okolitý svet. Je to akýsi kolektívny filter, cez ktorý čítame prítomnosť.
Keď národ prežije niečo traumatizujúce (napríklad storočia útlaku, vojny, náhle rozdelenie krajiny alebo ekonomický kolaps), táto skúsenosť sa môže stať súčasťou jeho kolektívnej pamäti. Prenáša sa z generácie na generáciu prostredníctvom rodinných príbehov, školského vyučovania, verejných symbolov, mýtov, rozprávok, ale aj prostredníctvom cielenej, centralizovanej propagandy.
Nie každá historická pamäť je komplexom a nie každý komplex je nevyhnutne deštruktívny. Pamäť utrpenia môže pomáhať spoločnosti chrániť sa a neopakovať staré chyby. Nebezpečenstvo nastáva vtedy, keď sa minulosť stane jediným kľúčom na vysvetlenie prítomnosti. Vtedy už nereagujeme iba na to, čo sa skutočne deje. Reagujeme aj na to, čo sa nám kedysi stalo.
A čo náš slovenský kultúrny komplex?
Podobný mechanizmus môžeme niekedy pozorovať aj na Slovensku. Naše dejiny sú poznačené skúsenosťou života pod mocou väčších štátnych celkov, rozhodnutiami veľmocí a obdobiami, keď sme o vlastnom osude nemohli slobodne rozhodovať.
Predstavme si situáciu, keď Európska únia predloží nové odporúčanie alebo spoločné pravidlo. Namiesto toho, aby sme najprv preskúmali jeho obsah, výhody a nevýhody, môže sa v časti spoločnosti okamžite ozvať známa automatická reakcia: „Zase nám niekto diktuje. Zase nám chcú hovoriť, čo máme robiť.“
Takáto reakcia môže mať svoje korene v skutočnej historickej skúsenosti s podriadenosťou. To ešte neznamená, že každá kritika Bruselu je prejavom komplexu. Niektoré jej rozhodnutia môžu byť nesprávne a zaslúžia si vecnú kritiku. O pôsobení komplexu môžeme uvažovať najmä vtedy, keď sa pocit ohrozenia a emócie s ním spojené aktivujú automaticky, ešte skôr, než sme sa oboznámili so samotným návrhom.
A práve tu sa ukazuje, že kultúrne komplexy nie sú výsadou veľkých impérií. Máme ich aj my.
Keď z dejín zmiznú ich hlavní aktéri
Pri čítaní Starikovovej knihy ma zaujal spôsob, akým autor opisuje rozpad sovietskeho bloku a koniec studenej vojny. V popredí jeho interpretácie stojí predstava geopolitickej straty. Sovietsky zväz ustupuje, Západ získava vplyv a Rusko prichádza o svoje niekdajšie postavenie. Pre časť staršej generácie to znamenalo rozpad dovtedajších istôt. Takýto pohľad zachytáva jednu stránku historických udalostí. Sovietsky zväz skutočne stratil svoju sféru vplyvu a mocenská mapa Európy sa zásadne zmenila.
Zarážalo ma, ako málo priestoru v Starikovovom príbehu dostávajú samotní obyvatelia východnej Európy. Kde sú v tom príbehu ľudia? Kde je Solidarita v Poľsku? Kde sú študenti v Prahe a v Bratislave v novembri 1989? Kde sú milióny ľudí, ktorí už jednoducho nechceli žiť v sovietskom bloku a chceli si vybrať sami? Čo spontánne spoločenské hnutia, ktoré sa usilovali o slobodu, demokratické voľby a právo rozhodovať o vlastnej budúcnosti? A právo vybrať si vlastnú obrannú politiku? V Starikovovej knihe nie je žiadna zmienka o týchto faktoch. V jeho príbehu si veľmoci posúvajú národy ako figúrky.
A práve tu vidím jeden z najzaujímavejších trikov kultúrneho komplexu. Komplex nevyberá iba fakty. Vyberá aj hlavné postavy príbehu. Tieto dva príbehy nemusia popierať všetky rovnaké historické fakty. Geopolitické rokovania a rozhodnutia veľmocí skutočne zohrávali úlohu. Rozhodujúce je, čo sa v príbehu dostane do centra a čo z neho zmizne.
Ak je ústredným obrazom stratené impérium, potom sa udalosti roku 1989 môžu prežívať predovšetkým ako strata. Rozpad sovietskeho bloku znamená poníženie, oslabenie a postupné vytláčanie Ruska Západom. Do tohto príbehu však nezapadá zásadná skutočnosť: mnohé národy nechceli zostať súčasťou sovietskej sféry vplyvu.
Ich vlastné rozhodnutie narúša predstavu, že niekto Rusku jednoducho niečo vzal. To, čo impérium prežíva ako vlastné rozštiepenie, môže iný národ prežívať ako svoje oslobodenie. Kultúrny komplex ohrozeného impéria môže mať problém uznať druhého ako samostatný subjekt. Druhý sa potom stáva predovšetkým postavou v jeho vlastnom príbehu: stratenou časťou, zradcom, obeťou cudzej manipulácie alebo figúrkou zápasu veľmocí.
Jeho vlastný hlas sa stráca. Tu sa psychológia kultúrneho komplexu stretáva aj s otázkou vzťahu k druhému človeku. Dokážem druhého vnímať ako niekoho, kto má vlastnú vôľu, vlastnú pamäť a vlastný osud? Alebo existuje iba ako postava v mojom príbehu dobrého impéria a zlého Západu?
V Starikovovej knihe úplne chýba prejav vlastnej vôle miliónov obyvateľov východoeurópskych národov. Preto môže byť psychologicky pohodlnejšie interpretovať ich rozhodnutia ako výsledok západnej manipulácie než ako autentické vyjadrenie ich vlastnej historickej skúsenosti. Kultúrny komplex uprednostňuje tie významy, ktoré potvrdzujú jeho vnútornú organizáciu, a oslabuje významy, ktoré ju spochybňujú.
Je to zo strany autora vedomá ignorácia alebo nevedomý proces?
Bez bližšieho rozboru konkrétnych pasáží knihy nechcem polemizovať, či autor vedome zamlčiava nepohodlné skutočnosti. Existujú minimálne tri možnosti. Vedomá selekcia: autor pozná historické okolnosti, ale zámerne ich vynecháva, pretože oslabujú jeho argument. Nevedomá selekcia: autor úprimne považuje geopolitický príbeh za najdôležitejší a spontánne prehliada autonómiu ľudí menších národov. Metodologické zúženie: autor sa sústreďuje na vzťahy veľmocí, hoci tým vytvára neúplný obraz udalostí.
Z jungovského hľadiska je najzaujímavejšia druhá možnosť. Človek nemusí vedome klamať, aby vytváral skreslený obraz dejín. Môže byť natoľko identifikovaný s určitým kolektívnym príbehom, že si ani neuvedomuje, ktoré skutočnosti z neho vypadli. To pripomína Jungove experimenty so slovnými asociáciami. Komplex sa neprejavoval iba tým, čo človek povedal, ale aj tým, kde jeho bežné asociácie zlyhali. Tam, kde zostalo biele miesto, prázdno.
Pri interpretácii dejín môžeme analogicky skúmať nielen to, čo sa hovorí, ale aj to, o čom sa mlčí. Je to užitočná interpretačná analógia, nie klinicky overený test kolektívneho kultúrneho komplexu.
Keď sa Napoleon a Hitler stanú postavami toho istého príbehu
Starikovova kniha podrobne opisuje dejiny ruskej spoločnosti prostredníctvom opakovaných konfliktov so západnými mocnosťami. Švédske vojny, Napoleonovo ťaženie, Hitlerova invázia do Sovietskeho zväzu – všetko v jednom vreci. Tieto udalosti mali odlišné politické príčiny, ideológie, ciele aj dôsledky. Nacistická vojna na východe navyše zahŕňala rasovo motivovanú vyhladzovaciu politiku, ktorá ju zásadne odlišuje napríklad od napoleonských alebo švédskych vojen.
Kultúrny komplex nemusí tieto rozdiely považovať za rozhodujúce. Pre komplex je dôležitejšia emocionálna podobnosť: Západ prichádza. Rusko je ohrozené. Národ musí priniesť obrovské obete. Napokon sa zachráni hrdinským odporom. Gustav III., Napoleon a Hitler sa tak môžu stať rôznymi historickými tvárami toho istého nepriateľa.
Historický čas sa mení na psychologický čas.
Udalosti vzdialené celé stáročia sa spoja do jediného emocionálneho vzorca: Znovu nás chcú zničiť. Takto si môžeme predstaviť aktivovaný kultúrny komplex.
Ruská spoločnosť má skutočné historické skúsenosti s ničivými inváziami. Ich pripomínanie je oprávnené. Problém vzniká vtedy, keď sa z týchto skúseností vytvorí univerzálny kľúč na interpretáciu každého nového konfliktu.
Historická pamäť potom prestáva byť iba skúsenosťou, z ktorej sa učíme. Stáva sa proroctvom. Pamäť hovorí: „V minulosti sme boli opakovane napadnutí. Musíme rozumieť tomu, čo sa stalo.“ Kultúrny komplex môže hovoriť: „Vždy nás chceli zničiť. Je to náš večný osud. A preto musíme byť pripravení bojovať.“
A keď sa z historickej pamäti stane proroctvo, začína byť veľmi ťažké prijať dôkazy, ktoré mu odporujú. Dokonca aj odpor susedného národa proti ruskej agresii môže byť v takomto príbehu interpretovaný ako ďalší dôkaz nepriateľského sprisahania. Kultúrny komplex si tak vytvára vlastné potvrdenia. Potom aj to, keď sa Ukrajinec bráni proti ruskému tanku, sa dá vysvetliť ako dôkaz, že Západ a Anglosasi znovu útočia.
Keď historická trauma zostáva živá
Značná časť Starikovovej knihy je venovaná podrobným opisom nacistických zverstiev spáchaných na obyvateľstve Sovietskeho zväzu. Pri ich čítaní nemožno zostať ľahostajným. Utrpenie miliónov ľudí, masové vraždenie civilistov, vyhladzovanie celých komunít a neľudské zaobchádzanie s vojnovými zajatcami patria k najtemnejším kapitolám európskych dejín. Tieto zločiny nemožno relativizovať ani spochybňovať. Zaslúžia si našu úctu k obetiam a trvalé miesto v historickej pamäti.
Vieme, že po mimoriadne traumatických skúsenostiach sa u jednotlivcov môže rozvinúť posttraumatická stresová porucha (PTSD). Človek potom môže reagovať na určité podnety, akoby sa dávne nebezpečenstvo vracalo do prítomnosti. Jeho psychika zostáva v stave zvýšenej ostražitosti a niekedy nedokáže dostatočne rozlišovať medzi spomienkou na ohrozenie a skutočným nebezpečenstvom.
Hoci nemožno diagnostikovať celý národ ako jednotlivca, podobnú dynamiku môžeme v prenesenom zmysle pozorovať aj v kolektívnej historickej pamäti. Traumatické skúsenosti sa prostredníctvom rodinných príbehov, výchovy, kultúry a spoločenských rituálov môžu prenášať na ďalšie generácie. Minulosť tak zostáva emocionálne živá aj pre ľudí, ktorí ju sami nezažili.
Práve tu sa dostávame k podstatnému rozdielu medzi historickou pamäťou a kultúrnym komplexom. Problémom nie je pripomínanie utrpenia, ale spôsob, akým sa jeho význam môže prenášať na nové generácie a nové historické okolnosti.
Ak sa obraz nacistického nepriateľa postupne spojí s predstavou večného nepriateľstva Západu voči Rusku, potom sa odlišné historické udalosti začnú prežívať ako pokračovanie jedného a toho istého príbehu.
Nacistické zločiny boli skutočné. Z toho však nevyplýva, že dnešní politickí protivníci Ruska predstavujú pokračovanie nacistického Nemecka. Uznanie historickej traumy neznamená prijatie každého politického záveru, ktorý sa z nej vyvodzuje.
Utrpenie predkov si zaslúži našu pamäť. Nemalo by sa však stať dôvodom, aby sme utrpenie spôsobovali ďalším generáciám.
Keď si kolektív prisvojí dobro a zlo umiestni von
Rovnako ako v osobnom živote, aj v spoločnosti platí: to, čo si neuvedomujeme, nás môže ovládnuť. Ak kultúra nerozozná svoje kultúrne komplexy, môže zostať uväznená v automatických, často deštruktívnych reakciách.
V Starikovovej knihe ma zaujala ešte jedna opakujúca sa črta. Ruský národ sa v autorovom rozprávaní často objavuje ako milosrdný, ľudský, duchovný a obetavý, zatiaľ čo západné mocnosti vystupujú ako kruté, nepriateľské a vedené túžbou po moci. Je to klasický príznak čiernobieleho videnia sveta cez filter aktivovaného kultúrneho komplexu.
V jungovskej psychológii existuje mechanizmus, ktorý môže pomôcť vysvetliť takúto polarizáciu: rozštiepenie obrazu dobra a zla sprevádzané projekciou Tieňa.
Každý národ má vo svojich dejinách príklady odvahy, solidarity a ľudskosti, ale aj krutosti, násilia a útlaku. Kultúrny komplex má tendenciu skutočnosti zjednodušovať.
My sme milosrdní. Oni sú krutí. My sa bránime. Oni útočia. My chránime život. Oni ho ničia.
V takomto obraze sa vlastná skupina postupne stáva nositeľom pozitívnych vlastností, zatiaľ čo negatívne vlastnosti a v knihe opisovaná rusofóbia sa pripisujú vonkajšiemu nepriateľovi. Tieň obsahuje aj tie aspekty nás samých, ktoré nedokážeme alebo nechceme prijať ako súčasť vlastnej identity. Čím viac si myslíme, že sme dobrí, tým horšieho nepriateľa potrebujeme.
A potom sa stane nebezpečná vec: aj naše vlastné násilie začne vyzerať ako obrana. Impérium sa môže rozširovať a pritom sa cítiť ako obeť. Stratené územie neberie ako cudzie, ale ako stratenú časť seba. A jeho dobytie nie je expanzia, ale „návrat spravodlivosti“ alebo „obnova rovnováhy“.
Človek nemusí popierať, že jeho skupina používa násilie. Stačí, že tomuto násiliu pripisuje úplne iný morálny význam než násiliu druhých.
Ak sa niekdajšie postavenie veľmoci stane súčasťou jej kolektívnej identity, jeho strata sa nemusí prežívať iba ako geopolitická zmena, ale aj ako historická krivda. Túžba po obnovení vplyvu potom môže pre lídra ovládaného kultúrnym komplexom nadobúdať podobu morálnej povinnosti.
Pre bývalé impérium môže znamenať návrat strateného vplyvu. Pre menší národ ten istý návrat predstavuje ohrozenie jeho suverenity.
To, čo sa jednej spoločnosti javí ako obnovenie stratenej rovnováhy, môže byť pre druhú obnovením historickej neslobody.
To všetko ešte nedokazuje, že konkrétny autor alebo politik koná pod vplyvom nevedomého komplexu. Historické rozprávanie môže byť výsledkom vedomej propagandy, úprimného presvedčenia alebo zúženého pohľadu na dejiny. Kultúrny komplex nie je náhradou za politické vysvetlenie. Je to psychologický model, ktorý nám môže pomôcť pochopiť, prečo sa určité interpretácie stávajú emocionálne presvedčivými a odolnými voči spochybneniu.
Keď jeden kultúrny komplex prebúdza druhý
Kultúrne komplexy neexistujú izolovane. Môžu sa navzájom aktivovať a posilňovať. Príkladom je spor o sovietske pamätníky v Poľsku, ktorý sa objavuje aj v Starikovovej knihe. To, čo ruská historická pamäť môže prežívať ako zneuctenie otcov a dedov, ktorí bojovali proti nacizmu, môže poľská pamäť vnímať ako odstránenie symbolov niekdajšej sovietskej nadvlády. Ten istý monument tak nesie dva odlišné príbehy.
Pre pochopenie poľskej citlivosti na sovietske symboly je dôležité pripomenúť Katynský masaker. Na jar roku 1940 sovietska tajná polícia NKVD na príkaz najvyššieho sovietskeho vedenia zavraždila približne 22-tisíc poľských dôstojníkov, policajtov a ďalších predstaviteľov poľskej spoločnosti. Sovietsky zväz desaťročia pripisoval tento zločin nacistickému Nemecku a až v roku 1990 oficiálne priznal zodpovednosť NKVD.
Pre Poliakov preto sovietska historická prítomnosť neznamená iba oslobodenie od nacizmu. Nesie aj pamäť sovietskej invázie v roku 1939, Katyne, povojnových represií a desaťročí obmedzenej suverenity. Odmietnutie sovietskeho monumentu tak nemusí byť prejavom nenávisti voči ruskému národu ani zneuctením padlých vojakov. Môže byť pokusom oddeliť úctu k obetiam vojny od oslavy režimu, ktorý sa podieľal na vlastnom historickom utrpení.
Katynský masaker nie je iba ďalšou historickou udalosťou, ale aj príkladom násilia, po ktorom nasledovalo desaťročia trvajúce oficiálne popieranie pravdy. Práve toto spojenie historickej traumy a vynúteného mlčania môže vysvetľovať, prečo sú otázky pamäti v Poľsku také citlivé.
Keď sa tieto dva príbehy stretnú, reakcia jednej strany môže potvrdiť najhlbšie obavy druhej. Odstránenie monumentu sa v ruskom kultúrnom poli môže stať dôkazom rusofóbie a nepriateľstva Západu voči Rusku. Ruské odsúdenie tohto kroku môže zasa v poľskej spoločnosti oživovať spomienku na Katynské vraždenie a moc, ktorá jej kedysi odopierala právo rozhodovať o vlastnom osude.
Kultúrny komplex tak nemusí iba selektívne interpretovať minulosť. Môže sa podieľať aj na vytváraní konfliktov v prítomnosti, ktoré následne vzájomne potvrdzujú vlastný príbeh. To, čo jeden národ prežíva ako obranu svojej pamäti, môže druhý prežívať ako pokračovanie historického útlaku.
To však neznamená, že obe interpretácie alebo všetky politické činy majú rovnakú morálnu váhu. Poľská nedôvera voči sovietskym symbolom môže byť oprávnenou historickou pamäťou. O komplexe by sme hovorili najmä vtedy, ak by sa táto skúsenosť bez rozlišovania prenášala na každého dnešného Rusa.
Uznanie obrovských obetí sovietskych vojakov pri porážke nacizmu nemusí znamenať ospravedlnenie stalinských zločinov. Rovnako odsúdenie Katynského masakra nemusí znamenať odmietnutie ruského národa. Práve schopnosť prijať obe tieto skutočnosti je prejavom zrelého vedomého rozlišovania.
Historická pamäť uchováva skúsenosť. Kultúrny komplex môže túto skúsenosť premeniť na nemenné očakávanie. Zatiaľ čo Napoleonova invázia do Ruska či nacistické napadnutie Sovietskeho zväzu podporujú obraz Ruska ako obete, Katyň tento obraz komplikuje. Ukazuje, že štát, ktorý sa vo vlastnej historickej pamäti identifikuje s obeťou agresie, môže byť zároveň páchateľom násilia voči inému národu.
A schopnosť prijať obe tieto skutočnosti je presne tým rozlišovaním, ktoré aktivovaný kultúrny komplex môže potláčať. Starikov o tomto zločine mlčí. Vysvetlenie, ako Rusko vníma Katynský masaker, v knihe chýba. Priznať, že štát, ktorý sa cíti ako večná obeť invázií, bol zároveň páchateľom masovej vraždy 22-tisíc poľských občanov a následne desaťročia o tom klamal, by znamenalo integrovať Tieň. Priznanie takéhoto rozporu by narušilo idealizovaný obraz vlastných dejín. A práve pred takýmto rozporom môže aktivovaný kultúrny komplex chrániť svoj obraz milosrdného a dobrého impéria.
Zakliata hora: hlava obrátená do minulosti
Rozprávková odťatá hlava pripevnená smerom dozadu sa tak v jungovskej interpretácii môže javiť ako vedomie, ktoré stratilo schopnosť pozerať sa pred seba. Pohľad hrdinu zostáva obrátený k tomu, čo sa už stalo. K minulej traume. Minulosť sa stáva jediným smerom, ktorým dokáže vidieť svet.
Človek, ktorý bol kedysi zranený, môže začať v každom novom vzťahu očakávať opakovanie starého zranenia. Namiesto toho, aby videl druhého človeka takého, aký je, vidí v ňom tvár niekoho, kto mu kedysi ublížil. Nie je to preto, že jeho pôvodná bolesť nebola skutočná. Práve naopak. Bola natoľko silná, že začala organizovať jeho pohľad na svet. Podobne môže fungovať aj komplexom ovplyvnená kultúrna pamäť.
Napoleon, Hitler a dnešní politickí protivníci sa môžu stať postavami jediného príbehu o večne ohrozenom kráľovstve. To, čo sa odohralo pred dvesto rokmi, sa začne psychologicky prežívať, akoby sa to dialo znova.
Neznamená to odstrániť spomienky, poprieť utrpenie predkov ani zabudnúť na historické krivdy. Znamená to prerušiť automatické opakovanie starého príbehu. Nová situácia už nemusí byť pokračovaním dávnej zrady. Budúcnosť nemusí byť iba opakovaním minulosti. Ak sa spoločnosť pozerá na svet hlavou obrátenou dozadu, môže si zamieňať návrat k niekdajšej moci s cestou do budúcnosti.
Keď sa minulosť stane osudom
George Santayana napísal, že tí, ktorí si nedokážu pamätať minulosť, sú odsúdení na jej opakovanie. Kultúrny komplex tu odhaľuje zvláštny paradox. Čo ak minulosť opakujeme nielen preto, že sme na ňu zabudli, ale aj preto, že sa od nej nedokážeme oslobodiť? Existujú dva zásadne odlišné spôsoby, ako si minulosť pamätať.
Prvý je vedomá historická pamäť. Dokážeme si pripomínať minulé udalosti, rozumieť ich príčinám, rozlišovať medzi jednotlivými historickými okolnosťami a priznať si aj vlastné chyby. Druhý je pamäť ovládaná kultúrnym komplexom. Minulosť zostáva emocionálne taká živá, že sa prestáva odlišovať od prítomnosti. Nové udalosti sa automaticky interpretujú ako pokračovanie starých konfliktov.
Pamäť hovorí: „V minulosti sme boli opakovane napadnutí. Musíme rozumieť tomu, čo sa stalo.“
Komplex môže hovoriť: „Vždy nás chceli zničiť. Je to náš večný osud. A preto musíme byť pripravení bojovať.“
V prvom prípade nám minulosť pomáha orientovať sa v budúcnosti. V druhom prípade nás môže držať v zajatí. Sám Starikov toto uväznenie vo svojej knihe potvrdzuje: „Dnešná história je plná krviprelievania. Nie je to metafora – strany učebníc sú skutočne zaliate krvou. Ibaže tí, ktorí ju v tejto chvíli čítajú, krv nevidia ani necítia. Pretože je to krv budúcich konfliktov a vojen, ktoré programujú a pripravujú práve učebnice dejín.“ (Starikov, s. 193).
Spoločnosť môže byť natoľko zaujatá vlastnou minulosťou, že práve tým vytvára podmienky na jej opakovanie. V snahe zabrániť opakovaniu vlastného historického utrpenia môže začať spôsobovať podobné utrpenie druhým. A následne aj sebe samej, ako vidíme aj v dnešnej vojne na Ukrajine.
Všetky národy, veľké i malé, majú svoje kultúrne komplexy. Vznikajú zo spoločných skúseností, historických zranení, ale aj z veľkých víťazstiev a hrdinských príbehov. Nie všetky sú nevyhnutne deštruktívne. Niektoré pomáhajú spoločenstvu uchovať si identitu, solidaritu a schopnosť prežiť aj v nepriaznivých podmienkach.
Pozornosť si zaslúžia najmä vtedy, keď sa z ochrancov kolektívnej identity stávajú jej väzením. A predovšetkým vtedy, keď sa pod ich vplyvom začnú ospravedlňovať činy, ktoré prinášajú utrpenie iným národom a nesmierne tragédie skutočným ľuďom.
Nie je teda problémom, že národy majú svoje kultúrne komplexy. Problém nastáva, keď kultúrne komplexy začnú mať svoje národy. Je to vlastne obrazné vyjadrenie Jungovej myšlienky o relatívnej autonómii komplexu. To, čo malo pôvodne pomáhať chrániť kolektívnu identitu, môže postupne začať určovať jej rozhodnutia.
Keď nám „svitne“
V rozprávke Zakliata hora prichádza chvíľa, keď mladšiemu bratovi (prichádzajúcej mladšej generácii) zrazu „svitlo“. To svitnutie mu následne pomohlo odkliať brata, ktorý mal určitý čas obrátenú hlavu dozadu a ktorý v Zakliatej hore skamenel. Tento nenápadný okamih považujem za jeden z najdôležitejších motívov celého príbehu.
Niečo, čo bolo dovtedy skryté, sa náhle stáva viditeľným. Nevedomý obsah a jeho vplyv sa náhle dostávajú do vedomia. Hrdina začína chápať súvislosti, ktoré mu predtým unikali, a práve toto poznanie mu umožňuje konať inak. Niečo mu docvaklo. Nezačal presviedčať iných o svojom „správnom“ názore. Začalo mu svitať v hlave. Mladší brat môže priznať, že hlava je naopak, lebo nestratí trón. Lídrovi, ktorého celá legitimita stojí na tom, že „obnovuje historickú spravodlivosť“, by priznanie, že Napoleon nie je NATO, že hlava je naopak, zrútilo celý príbeh, na ktorom stojí jeho moc. Padol by mu celý palác.
Niečo podobné „svitnutiu“ potrebujeme, keď sa v spoločnosti aktivuje kultúrny komplex. Nestačí zhromažďovať ďalšie historické fakty, predkladať argumenty či opakovane dokazovať, kto mal pravdu a kto sa mýlil.
Potrebujeme aj okamih uvedomenia, v ktorom si dokážeme položiť otázky, ktoré nám Nikolaj Starikov vo svojej knihe nedovolil položiť: A kde som v tom príbehu ja? Ako figúrka, ktorú si posúvajú Anglosasi, alebo ako človek, ktorý sa v roku 1989 rozhodol sám? Nepozeráme sa na súčasnosť stále očami svojich minulých zranení? Nevidíme v dnešných ľuďoch nepriateľov, proti ktorým kedysi bojovali naši predkovia?
Možno si na takéto „svitnutie“ potrebujeme najprv pripustiť, že okrem vonkajšieho sveta existuje aj náš vnútorný svet. Svet myšlienok, spomienok, strachov a túžob, ktorý ovplyvňuje to, ako vidíme dejiny aj ľudí okolo seba. Väčšinou sme presvedčení, že svet vidíme taký, aký je. Oveľa ťažšie je uvedomiť si, že ho zároveň vidíme aj taký, akí sme my sami. A možno práve tu sa začína vyslobodenie z kultúrneho komplexu. V okamihu, keď prestaneme skúmať iba to, čo sa deje okolo nás, a začneme si všímať aj to, čo sa pri tom odohráva v nás. Svitnutie nie je hlasnejšie než propaganda. Je tichšie. Ale je pravdivejšie.
Bolo by chybou domnievať sa, že kultúrny komplex sa týka iba tých, s ktorými nesúhlasíme. Aj naša vlastná istota, že práve my vidíme dejiny správne a druhí sú obeťami manipulácie, môže byť sprevádzaná podobnými psychologickými mechanizmami. Kultúrny komplex totiž najľahšie rozpoznávame u druhých a najťažšie u seba.
Možno aj preto sú dnes naše spoločenské rozhovory také bolestivé. Nehovoríme iba o politike. Často sa dotýkame historických zranení, pocitov poníženia, strachu zo straty identity a túžby po bezpečí. A keď sa tieto citlivé miesta aktivujú, prestávame v druhom človeku vidieť partnera rozhovoru. Stáva sa predstaviteľom všetkého, čoho sa obávame alebo čo odmietame.
Pochopiť kultúrny komplex preto neznamená nájsť psychologické vysvetlenie omylov našich protivníkov. Znamená to získať odvahu položiť si rovnakú otázku aj o sebe: Ktoré príbehy ovládajú moje vlastné videnie sveta?
V rozprávke nesvitne kráľovi v paláci. Svitne mladšiemu bratovi na ceste. Vodcovia, ktorých moc stojí na starom príbehu, majú často najmenej dôvodov tento príbeh spochybňovať. Mohli by totiž prísť o svoj palác. Svitnúť musí nám, dole, každému v jeho vlastnom kruhu. Nie nariadením zhora, ale zdola – na úrovni jednej duše, jedného rozhovoru, jedného rozhodnutia nevidieť v susedovi starého nepriateľa. Svitnúť nemusí najprv tým, ktorí nám vládnu. Svitnúť môže nám.
