🪶Modriny na duši🪶
🌸Kapitola 3: Cesta k odchodu
Trvalo ešte skoro dva roky, kým som dospela k tomu, že naozaj podám návrh na rozvod.
V tej dobe som nevedela, kam pôjdem.
Vedela som len, že risknúť návrat k mame by bola samovražda.
Je úžasná osoba a dnes máme krásny vzťah – hlavne vtedy, keď každá máme svoju domácnosť.
Ale keby som sa k nej vrátila, bolo by to riešenie len na pár týždňov, možno mesiacov.
A náš vzájomný vzťah by to mohlo zničiť.
Napriek tomu som bola odhodlaná odísť.
Ani neviem, kde sa vo mne vzala tá sila, ale povedala som si:
„Pôjdem do azylového centra. Alebo niečo vymyslím.“
Najhoršie bolo, že som nemala vlastné peniaze na podnájom.
Nechcela som odísť z mesta, kde som žila – a byty tam boli tak strašne drahé, že som nevedela, ako by sme prežili.
Ale vedela som jedno.
Keby som zostala tam, kde som bola, netrvalo by dlho a naozaj by mi „preplo“.
A to teraz nehovorím obrazne.
Cítila som, že už začínam mať vážne problémy.
Čím ďalej, tým viac sa vo mne spúšťali všetky poplašné systémy.
Moja duša kričala:
„Odíď. Urob s tým niečo. Inak tu zahynieš.“
A tak som sa musela odhodlať.
Spomínam si, že to bolo niekedy začiatkom mája.
Išli sme s deťmi, s manželom a s mojimi rodičmi na prechádzku na Pustý hrad.
Bol to opäť výlet plný nenápadných uštipačných poznámok.
Ako vždy, vládol psychický nepokoj. Ani výlet s rodinou sme si nedokázali nikdy užiť.
Vždy bolo niečo zle.
A predsa – paradoxne – boli aj chvíle, keď sme sa vedeli spolu zasmiať.
A práve to bolo pre mňa najťažšie.
Táto zmes smiechu a bolesti, pekných momentov popretkávaných tými, ktoré ma ničili, vo mne vyvolávala chaos.
Niekedy som si hovorila: „Možno ešte treba vydržať, možno sa to zmení.“
Moja prispôsobivosť ma držala v nádeji, že ak sa usmejeme, možno to celé predsa len má zmysel.
Lenže tieto malé svetielka nikdy neprekryli tmu, ktorá bola prítomná stále.
Nepamätám si presne myšlienkový sled, ktorý k tomu viedol.
Len viem, že keď sme po tom výlete prišli domov, povedala som si:
„Idem za ním a oznámim mu to.“
A v ten deň som mu prvýkrát povedala, že sa chcem rozviesť.
Keď som to vyslovila, nejako zvlášť nereagoval.
Bol zaskočený, ale myslím, že si myslel, že žartujem.
Bol presvedčený, že nie som schopná odísť.
Vedel, že ma má v podstate v hrsti.
Ale moje vnútorné presvedčenie bolo jasné.
Brzdilo ma len to, že som vlastne nevedela, čo mám robiť.
Vedela som, že existujú nejaké organizácie, možno podporné centrá pre ženy,
ale v tej dobe ich nebolo veľa – a ja som netušila, ako tie kroky podniknúť.
Dlho som si napríklad myslela, že na papiere na rozvod potrebujem jeho podpis.
Tak sa to vždy hovorí vo filmoch.
Až keď som si začala zisťovať realitu, pochopila som, že to nie je pravda.
Že stačí, aby som návrh na rozvod podala ja.
On moje slová o rozvode nebral vážne.
Ale ja som už vedela, že to nevrátim späť.
Že toto rozhodnutie je konečné.
Stále som síce nevedela, kam pôjdem a čo presne mám urobiť.
Ale vedela som, že ak to teraz nevezmem do vlastných rúk,
vzdám sa vlastného života.
