MODRINY NA DUŠI
🌸 Kapitola 2 : Keď sa minie ružová…🌸
V prvom článku som napísala, ako som si uvedomila, že život, ktorý žijem v manželstve, ma pomaly zabíja.
Že modriny, ktoré nosím, nie sú na tele, ale hlboko v duši.
Bolo to, akoby sa mi začali otvárať oči.
Ale nevedela som si predstaviť, čo s tým urobím.
Ako s tým naložím.
Bola som s dvomi deťmi – a viac-menej sama.
Odísť sa mi vtedy zdalo nemožné.
A postaviť sa mu?
To bolo ešte horšie.
Lebo akýkoľvek pokus o rozhovor sa skončil zosmiešnením.
Nebol to pocit, že by sme sa posúvali k riešeniu.
Práve naopak – vždy to skončilo tak, že vina za všetko, čo som pomenovala, ostala na mne.
Že ja som zodpovedná za každý problém, čo sa deje.
A že vlastne – keby som si uvedomila, aká som, tak by nikdy žiaden môj „vykonštruovaný problém“ nevznikol.
Čím viac som sa snažila brániť a stáť si za sebou, tým viac rozkladal moju osobnosť.
Hovoril mi, že som precitlivená.
Že vidím veci, ktoré sa vôbec nedejú.
Prekrúcal moje slová, pripisoval mi vety, ktoré som nikdy nepovedala.
A ja som postupne prestávala vedieť, kde je pravda.
Keď je človek unavený z neustálej starostlivosti o deti a zároveň z psychického tlaku,
netreba veľa, aby uveril, že ten druhý má možno triezvejší pohľad na svet.
A že možno ja som tá, ktorá je úplne mimo.
Stále som sa snažila svoj svet maľovať na ružovo.
Hovorila som si, že možno musím na sebe len viac zapracovať.
Že možno musím veci komunikovať inak.
A hlavne – nechcela som, aby to niekto videl.
Bolo mi to trápne.
Cítila som sa neistá.
A túžila som mať šťastnú rodinu.
Sama som z rozvedenej rodiny a nechcela som, aby moje deti zažili to isté.
Zároveň som však vedela, že pomaly chradnem.
Vtedy som to ešte nevedela pomenovať.
Bol to skôr zvláštny pocit, ktorý som jednoducho nevedela uchopiť.
Pomáhalo mi, že som dvakrát do týždňa chodila cvičiť – na kruhový tréning.
Tam som zo seba vybila všetku zlosť, smútok aj frustráciu.
Bolo to jediné miesto, kde som sa cítila silná.
V tom období synovi diagnostikovali poruchu autistického spektra.
A to ešte viac zaťažilo celú situáciu.
Cítila som, že to nezvládnem.
Keby som vtedy vedela, aká som v skutočnosti silná,
videla by som to inak.
Ale v tej chvíli som si myslela, že som na ňom závislá.
Čím viac sa snažím rozpamätať na toto obdobie, tým viac zisťujem, že veľa spomienok sa mi stratilo.
Ako keby ich môj mozog vymazal, aby som dokázala prežiť.
Nedávno mi mama pripomenula, že keď som bola tehotná s dcérkou,
môj bývalý manžel nado mnou stál a strašne kričal.
Že mala dokonca pocit, že ma ide škrtiť.
Je dosť možné, že to tak bolo.
Ale ja si to nepamätám.
A takých chvíľ je mnoho.
Ani vlastne neviem, ako som došla k tomu, že môžem žiť nejako inak.
Možno je to vďaka tomu, že moja duša je dušou bojovníka.
Dušou človeka, ktorý miluje život.
A za to som nesmierne vďačná.
Boli chvíle, keď moje telo držalo moju dušu pri živote.
Keď tréning pomáhal vybíjať zlosť a udržať hlavu nad vodou.
A boli chvíle, keď to bola duša, ktorá držala telo.
Ktorá ma v temných okamihoch potiahla ďalej, aj keď sa zdalo, že už nieto sily.
Možno neviem presne, ako sa to stalo.
Ale viem, že vďaka tej sile vo mne som tu dnes.
Presne si pamätám na ten deň.
Sedela som s deťmi v obývačke, bývalý manžel sa mal vrátiť domov.
A ja som si uvedomila – a bolo to zvláštne, že až po tak dlhej dobe –
že sa naňho vôbec neteším.
Dokonca naopak: strašne som sa bála.
Žalúdok sa mi zvieral od stresu.
A pritom on „nič také“ nerobil.
Nebil ma. Nekričal. Nenadával.
Chodil z práce rovno domov, nepodvádzal, nepil, nefajčil.
Napriek tomu som cítila, že sa zo mňa v jeho prítomnosti stáva absolútna ničota.
Ako keby som prestávala existovať.
A to bol ten najväčší rozkol.
Že som to nedokázala uchopiť.
Ako to pomenovať, keď navonok nebol žiadny dôvod?
A predsa – keď zaštrngotali kľúče v zámke,
vedela som, že prežívam abnormálny stres.
V ten deň – bolo to okolo tretej popoludní –
som si prvý raz v duchu povedala:
„Fú, a toto je život?
Toto je to, čo chcem cítiť?
Toto chcem žiť?“
Neodišla som hneď.
Trvalo ešte niekoľko mesiacov, možno aj dva roky,
kým som dokázala povedať: „Končím.“
Ale tento deň bol dňom môjho znovuzrodenia.
✨ To, čo píšem, je len moja skúsenosť a môj pohľad. Neberiem nikomu jeho pravdu – hovorím len tú svoju.
