MODRINY NA DUŠI
🌸 Kapitola 1: Láska bolí? 🌸
Rozhodla som sa otvoriť.
Nie preto, aby som niekoho obviňovala. Nie preto, aby som ukazovala prstom.
Ale preto, že viem, aké je to ťažké – žiť v niečom, čo je pre svet navonok neviditeľné.
Nikto tie modriny nevidí, a predsa bolia.
Žena, ktorá sa usmieva, ktorá vyzerá spokojne, ktorá pôsobí, že má všetko v poriadku… môže doma zažívať niečo, čo ju pomaly ničí.
Psychické týranie sa často skrýva za masku inteligencie, distingvovaného správania, dokonca spoločenského statusu. Vonku všetko vyzerá uhladene. A doma? Doma sa lámu hranice duše.
Nechcem tu hovoriť teórie.
Nechcem nikoho označovať diagnózou.
Chcem hovoriť len o tom, čo som sama zažila.
Bola som vydatá desať rokov.
Nemôžem povedať, že tie roky boli iba zlé. Ale neboli ani úplne v poriadku.
Myslela som si, že takto to má v manželstve byť. Že toto je „normálne“.
Veď sa predsa hovorí, že láska vždy trochu bolí.
A ja som tomu uverila.
Dni sa striedali, roky plynuli.
Narodili sa nám dve krásne deti.
No čím viac som vnímala, že som na všetko sama, tým viac ma zvieral pocit, že za všetko, čo sa u nás deje, môžem ja.
Bolo to zvláštne – a zároveň nebezpečné.
Lebo zakaždým, keď som nazbierala silu pomenovať, čo cítim, bolo mi podsunuté, že moje vnímanie reality je skreslené.
Že som absolútne mimo.
Často som od neho počula, že „kolegyne sa sťažujú“, aké mám šťastie byť doma, keď sa starám o dieťa, ktoré ma v tom období veľmi potrebovalo. Že iní vraj hovoria, že „len poberám peniaze od štátu“ a nič neprinášam.
Dlho som verila, že to skutočne hovoria iní.
Až časom som pochopila, že to bol len jeho výmysel. Jeho kolegyne ma vlastne vôbec nepoznali.
Nikdy to nebolo priame. Nikdy nie „na rovinu“.
Vždy to boli uštípačné poznámky, povedané tak, aby som začala pochybovať sama o sebe.
Aby to nikdy neznelo ako útok, ktorý má ublížiť. Skôr ako „dobrá rada“, ako nenápadné napomenutie.
Ale vždy mierené presne tam, kde vedel, že ma to zasiahne.
Napríklad: „Ach, ty nevieš kúpiť ani poriadnu šunku.“
Alebo presviedčanie o tom, že sme sa na niečom dohodli – a ja som o ničom nevedela.
A keď sa tieto drobnosti zbierajú deň za dňom, človek naozaj stráca pojem o tom, kde je pravda.
Stráca pojem o tom, či je normálny on – alebo tie reči, ktoré počúva, sú pravdou.
Snažila som sa držať si myseľ jasnú.
Moje deti ma potrebovali, boli ešte malé.
A predsa som sa často pristihla pri tom, že pochybujem sama o sebe.
Mala som pocit, že som menej. Že vlastne neviem, kde je sever.
Že netuším, čo so mnou bude.
Nebola to náhla depresia.
Nebolo to ani tak, že by som bola otvorene nešťastná.
Boli to malé, plazivé, nenápadné zmeny.
Tak pomalé, že som rozdiely ani nevidela.
Ale tak hlboké, že ma postupne pohlcovali.
Dlho som si všetko ospravedlňovala.
Že raz to bude lepšie.
Že keď prejde toto obdobie, všetko sa napraví.
Ale jedného dňa som pochopila, že už som na dne.
Že už to dávno nie je v pohode.
Začala som si všímať, že keď sa mal blížiť jeho príchod domov,
padal na mňa stres.
Kontrolovala som, či je všetko upratané.
Či je v chladničke „správna“ šunka.
Či sú deti v pohode.
Či sa všetci správne usmievame.
A tam mi došlo – toto ma zabíja.
To bol bod, odkiaľ sa už nedalo ísť späť.
Nie preto, že by som hneď vedela, čo urobím.
Ale preto, že som už nedokázala klamať samu seba.
Že toto nie je normálne.
Že toto nie je život, aký chcem žiť.
A hoci som navonok ešte stále pôsobila ako veselá žena,
vnútri som už vedela, že všetko je inak...
✨ To, čo píšem, je len moja skúsenosť a môj pohľad. Neberiem nikomu jeho pravdu – hovorím len tú svoju.
👉 V ďalšej kapitole napíšem o tom, ako ku mne začala potichu prichádzať pravda – a čo bol prvý krok k tomu, aby som si ju dokázala priznať.
