🌊 Som more
Predstavte si pokojnú hĺbku mora.
Ticho, jemne prenikajúce svetlo a pocit absolútneho pokoja.
To je môj vnútorný priestor.
No keď sa vynorím, všetko sa mení. Niekedy sú vlny divoké a narážajú o skaly. Inokedy je hladina pokojná, odráža mesačný svit a pôsobí ako zrkadlo. More má mnoho podôb – no stále zostáva morom.
Dnes som si uvedomila, že práve more je obrazom mojej vnútornej krajiny.
Je v ňom aj jemnosť, aj sila, aj tajomná rozprávkovosť. Možno ako morská panna, ktorá nikdy nevyjde na breh, ale zostáva súčasťou tohto hlbokého sveta. Hravá, zvedavá, no po neúspešných pokusoch vedomá toho, že patrí sem, do svojich vôd. Snažiť sa prežiť na súši ju takmer stálo život...
Ľudia kráčajúci po brehu vidia len vonkajšiu podobu: malé či väčšie vlny.
Niektorí ma vnímajú ako priveľmi rozbúrenú, iní zas ako priveľmi tichú. Dokonca mi niekto nedávno povedal, že pôsobím, akoby som stále bola hore alebo dole, bez stredu.
Musím priznať, že ma to zasiahlo – pretože ja sama seba cítim inak.
Áno, som emotívna. Prežívam veci naplno. Ale to neznamená, že ma moje emócie ovládajú alebo rozbíjajú. Pre mňa sú len vlnami – niekedy veľkými, niekedy malými – ktoré more vždy unesie. V hĺbke je totiž pokoj.
A tu som si všimla ešte jednu vec: to, čo je pre mňa len jemná vlna, môže byť pre niekoho iného tsunami. A naopak – jeho maximum šťastia by som si ja možno ani nevšimla.
Každý z nás má iné hranice prežívania. To, čo pre mňa znamená len „trochu náročné“, by mohlo niekoho iného položiť. A to, čo niekto považuje za vrchol radosti, môže byť pre mňa len malý úsmev na hladine.
A tak je to so všetkými ľuďmi. Niekto je more, iný jazero, ďalší rieka, púšť, hlboký les či vysoké hory. Každý nesie svoju vlastnú krajinu a každý v nej žije po svojom.
Nie je dôležité porovnávať sa, ani súdiť, kto je „priveľa“ a kto „primálo“. Dôležité je poznať svoju vlastnú vnútornú krajinu a prijať ju takú, aká je.
Ja som more.
