Keď sa ku mne nedávno dostala interpretácia Jungových myšlienok o tom, prečo si niektoré ženy volia samotu, veľmi ma to zasiahlo. Hovorilo sa tam o tom, že samota nie je vždy dôsledkom chýbajúceho kontaktu, ale často je to cesta, ktorú si človek vyberie, pretože je vzácna – prináša pokoj a silu.
A vtedy som si uvedomila niečo zaujímavé.
K podobnému poznaniu som prišla aj ja sama – cez vlastné skúsenosti, cez svoje prežívanie. A pritom sme každý žili v inej dobe, s iným nastavením a v iných podmienkach. A predsa sme sa stretli v spoločnej myšlienke.
A tak som sa začala pýtať:
👉 Existuje nejaká univerzálna pravda, ktorá je platná pre všetkých, ku ktorej každý raz dôjde?
👉 Alebo je to výsostne individuálna cesta?
Možno tou univerzálnou pravdou je práve to, že naplniť svoje poslanie je našou úlohou v živote.
A potom prišla ďalšia otázka:
👉 Čo je vlastne naše poslanie?
Najprv som si myslela, že je to láska. Ale postupne som pochopila, že láska nie je poslaním. Láska je naša esenciálna podstata. Je to kým sme. Je to niečo, z čoho sme utkání, a preto to nie je cieľ, ku ktorému sa máme dopracovať – je to prirodzený základ, na ktorom všetko stojí.
Našou skutočnou úlohou je niečo iné.
Poslaním človeka je neutekať od seba.
Žiť svoj život taký, aký je, vo svojej jedinečnosti. Konať tak, ako nás sem Boh, Vesmír či Zdroj poslal – s tým konkrétnym nastavením, ktoré máme.
Nie je to náhoda.
To, kto sme, je súčasťou väčšieho zámeru. Život skrze nás zažíva to, čo potrebuje zažiť. My sami sme pozvaní prežiť svoj život svojím vlastným spôsobom – nie podľa predstáv niekoho iného.
Samozrejme, nie každý k tomu dokáže dôjsť v jednom živote. Je to veľká úloha. Je to obrovská odvaha – pozrieť sa sebe do očí a zostať. Ale verím, že vždy je tu možnosť, vždy je šanca sa k tomu dopracovať.
A možno práve to je univerzálna pravda:
že sme tu, aby sme sa našli.
