Je to ako vždy, u mňa také bežné. Teraz už skutočne naplno otvorím tie ťažké viečka a vtedy si uvedomím, že sa mi to opäť prihodilo v tom najlepšom. Zasa sa raz nedozviem, ako môj sen skončí. Alebo žeby predsa?
Ako klapky ich rýchlo zatvorím, zvedavosťou držím pevne privreté, zliepam ich túžbou a snažím sa dorežírovať ten veľkolepý film odohrávajúci sa v mojej hlave. Tak rada fantazírujem! Chvíľu premýšľam, či sa mi to i dnes podarí. Veď som preplnená nedočkavosťou. Teraz by sa mi hodil jeden z povestných japonských vynálezov... Myšlienky sa mi v hlave mixujú ako pestrofarebná zmes v čarovnej miešačke. Takmer sa v nej už ani sama nevyznám. Aby som len na nič nezabudla a nestratila koniec tejto dlhej reťaze...
Spomínala som, myslím, Japoncov. Geniálnych vynálezcov mnohých, možno geniálnych nezmyslov. Minulý týždeň som to videla v televízii. Automat na sny. Splní vám všetky priania. Možné i nemožné. Konečne dosiahnete na bájne modré z neba, princeznovské hodinky s vodotryskom. Teda, poviem vám, že netuším, čo by som s nimi v skutočnosti robila. Ani vo sne by som si s nimi snáď nevedela rozumne poradiť. Vlastne, s tým strojom možno áno.
Večer si ho stačí priložiť k uchu a sústredene myslieť na to, o čom túžite snívať. Tak pevne, až sa stratíte sa vo svojich túžbach, ponoríte sa do nich a začnete sa v nich topiť. Keď zaspíte, japonský stroj vám hodí záchrannú vestu a preplávate pokojne snom, po ktorom ste túžili.
A tak sa stane, že sa môžete každý deň usmievať. Usmievať sa podľa toho, ako ste si to len želali.
Možno ste ale niekto, kto sa radšej bude báť, túžite prežiť Hitchcockov horor na vlastnej koži. Neznášam horory, bojím sa, že postavy z nich raz ožijú a stretnem ich cestou domov. Ale nad týmto ja predsa nechcem premýšľať! ...opäť som stratila tú svoju nitku. Aby sme uzavreli Japoncov, ten stroj stojí tak tri, či štyri tisícky. Takže, ak chcete krásne snívať a môžete si to dovoliť, nech sa páči!
No a teraz rýchlo späť k tomu, o čo mi vlastne odzačiatku ide. Príiš skoro som sa prebudila. Naozaj to býva u mňa časté. Ten najlepší a najdobrodružnejší spánok si ma nájde až ráno. Snívať vždy začínam tak neskoro. No vždy sú to úžasné komédie, drámy, fikcie... Nič zaujímavejšie na svete nepoznám. No a potom to príde. Zápletka sa začína rozuzlovať a bum! Som prebudená. Slabúčko zastonám: „Nieee...“. V duchu si trošku zanadávam, tak ako je to len v tomto stave akútneho prebudenia možné. „Prečo zase ja?“ Takto sa to opakuje donekonečna. A dnes sa mi to prihodilo opäť. Opäť mi na myšlienky zaklopal jeden neskutočný sen. No potom tak rýchlo ušiel preč... Ja ale viem, že to môžem dokázať. Už som to predsa dokázala mnohokrát. Dobehla som ho. Chcel mi utiecť a nepremietnuť celý príbeh, no sny nedokážu príliš rýchlo utekať. Mám šťastie, a hoci sama nie som prvotriedna atlétka, na toto ešte stačím. A preto stále držím viečka pevne privreté. A myslím, myslím, myslím... Myslím na to, čo som videla v hlave ako posledné. Už to cítim. Je to tu! Už viem, že dnes som víťaz, že dnes sa mi podarí ďalej spať.
Vzďaľujem sa do krajiny fantastických možností a ona ma víta s otvorenou náručou. Usmieva sa na mňa a usmievam sa aj ja. Dokážem to i bez japonského stroja. Premietačka sa spustila presne tam, kde som ju predchvíľou tak náhle zastavila. Môj sen je späť. Som fantastický režisér!