Žuvačky pre šťastie

Bol upršaný deň. Deň ako ktorýkoľvek iný. Novembrový. A ja som v tej chvíli ani trochu netušila, že práve on bude pre mňa výnimočný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Cestovala som autobusom z návštevy u kamaráta a moje prsty zvierali darček od neho. Obdaroval ma trinástimi balíčkami mojich obľúbených žuvačiek. „Super, aspoň mám istotu, že môžem bez problémov dýchať na osoby v mojom okolí...“, rozprávala som sa v hlave sama so sebou, zatiaľ čo po streche autobusu bubnovali kvapky dažďa a spoľahlivo uspávali ostatných spolucestujúcich. 

Autobus zastavil v malej dedinke a jeho osadenstvo sa rozrástlo o otca so štyrmi ratolesťami. Bola to jednoduchá vidiecka rodinka. Snáď nikoho neprekvapilo, že daždivá atmosféra na kolesách vtedy ožila detským smiechom a štebotaním. Dve najmenšie obsadili voľná miesto vedľa mňa a ich dvaja starší súrodenci si sadli pred nás. Započúvala som sa do toho rozhovoru úprimných detských duší a spomenula si na moje žuvačky. Vytiahla som jeden balíček, chcela som ho otvoriť, no vtedy mi niečo napadlo a zostal neporušený. Obrátila som sa na najmenšieho, možno štvorročného chlapčeka a spýtala sa ho: „Ahoj, chcel by si žuvačky?“ „Hmm,“ maličký sa očividne hanbil pred cudzou tetou. No i tak vystrel ruku a balíček si vzal so žiarivým úsmevom. „Ďakujem, teta.“ Radosť, ktorú som pocítila v jeho očiach, ma natoľko premohla, že som postupne vyťahovala balíček za balíčkom a nakoniec som darovala každému dieťaťu po jednom. Maličký mi medzitým stihol prezradiť, že sa volá Jojko. Deti sa nahlas rozprávali: „Jéj, veď to sú tie z reklamy, pozri!“ Najstarší súrodenec im zavelil: „Musíme si ich ale šetriť. Doma dáme ešte mamine a ešte aj Barborke. Viete, teta, Barborka je naša sesternica.“
Ako tak vymenovával snáď všetkých ľudí, ktorých pozná, zrazu sa mi zdalo, že tie žuvačky, čo dostal, mu nebudú ani zďaleka stačiť. Preto som každému pridala ešte po balíčku a hrial ma nádherný pocit. Vôbec ma nemrzelo to, že väčšinu z toho, čo mi bolo darované, som vzápätí sama rozdala. Šťastie v očiach tých jednoduchých detí robilo v tej chvíli najšťastnejšou mňa. Tak veľmi sa tešili, akoby mali žuvačky po prvý krát... A možno to tak i bolo. 

Vždy, keď si na túto autobusovú známosť spomeniem, cítim ten hrejivý pocit. Spoznala som totiž jednu z pravých tvárí šťastia a tá sa neskrýva v prijímaní, ale v dávaní.

Veronika Kudelás

Veronika Kudelás

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cras, cras, semper cras, sic evadit aetas... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu