Po príchode do Liptovského Mikuláša, kde bola celá suita ubytovaná, som prestúpil do ich autobusu, čo sa už v nasledujúcich minútach ukázalo byť krokom rozumným a užitočným. Skvelo koncipované parkovisko a prakticky neexistujúce dopravné značenie umožňovalo výjazd nadrozmerného vozidla z areálu hotela jedine cez všetky dostupné (z toho dva protismerné) pruhy. Ako ináč, odniesla si to vodička polofunkčného Favorita, ktorá sa nám prezieravo postavila do cesty a razom sa zo mňa stal krízový tlmočník. Poistka žiadna, chcela by aspoň zo tristo korún, náš vodič sa teda zbavuje dvadsiatich eur a cesta pokračuje. Prvou zastávkou je Demänovská jaskyňa Slobody.
Napriek tomu, že je sobota, prístupový chodník intenzívne upgradeuje skupina odborníkov, čo mimoriadne imponuje nemeckej workoholickej náture. Tvárim sa, že také čosi je u nás na dennom poriadku a potichu ľutujem mačacie hlavy, ktoré nahrádza klasická zámková dlažba. Vychádzame hore a ja dostávam neuveriteľnú chuť močiť a obávam sa najhoršieho. Ak tam vôbec nejaké WC bude, tak určite s maximálne jedným rozbitým zhnitým pisoárom, za ktorého použitie bude babka vo fertuche jediným rodným jazykom vyžadovať minimálne 10 korún. To, čo po chvíli objavujem, mi vyráža dych – čisté a moderné, ba takmer až voňavé. A priestranné a plne funkčné. Och, takmer som zabudol, žiadna babka, ani dômyselný elektronický platobno-vpúšťací systém, nič, skrátka úplne zadarmo.
Jaskyňa je, samozrejme, krásna, Nemci oceňujú systém reproduktorov vhodne porozmiestňovaných po celej jaskyni a dokonalou berlínskou nemčinou komentujúci okolité krásy. Sprievodca, ktorý mi spočiatku pripadal byť degradovaný do úlohy inteligentného ovládača osvetlenia, ma v polovici cesty prekvapuje doplnkovými informáciami podávanými takisto perfektnou nemčinou.
Ďalšou destináciou je Vrbické pleso. Autobus zastáva pri hoteli Grand a, čuduj sa svete, nikto od nás nežiada ani korunu. Keďže nikto z Nemcov netuší, ako sa dostať k onej prírodnej pamiatke, vyberám sa to zistiť do hotela. Hneď vo foyeri ma príjemne zaskočil francúzsky znejúci speedjazz a na recepcii ešte príjemnejšie ešte príjemnejšia slečna. Chyba musela byť v mojom prijímači, napriek tomu po štvrťhodinke celú skupinu menšou okľukou dovádzam k plesu. Tabuľa opisujúca vznik plesa je zúfalo jednojazyčná a kvôli množstvu odborných termínov a stupňujúcemu sa pocitu hladu sa môj voľný preklad obmedzuje na „Toto je to jazero“. Prázdne žalúdky a pokročilý čas nás napokon smerujú do finále tohto dňa – na Gulaschparty.
Pracovníci rekreačno-stravovacieho zariadenia sa tvária, akoby onen guláš dokončili práve v momente nášho príchodu, čo, presne podľa očakávania, stupňuje našu chuť. Prichádza počernejší čašník a dokonalou bavorštinou (áno, naša firma sídli priamo v srdci Bavorska) sa nám prihovára (tá záhada mi nedala pokoja, nuž sa nakoniec dozvedám, že dotyčný strávil nejaký ten rôčik niekde pri Mníchove). Guláš je výborný, v žalúdku vytvára vybraný film pred príchodom slovenského pivka, ktoré tiež chutí. Prichádzajú korbáčiky, medzitým hosťom objasňujem sklon nášho národa k alkoholizmu. Predvádzam konzumáciu korbáčikov. Vysvetľujem účel tejto pochutiny a následne predvádzam pitie borovičky. V tretej lekcii oba úkony spájam a so svojimi žiakmi opakujem až do príchodu ďalšieho chodu. Padá tvrdenie o veľkej podobnosti bavorskej a slovenskej kuchyne, na ktoré kontrujem premisou o úžasnej príbuznosti vetnej stavby slovenského a japonského jazyka. Zobúdzam sa doma. Asi budem musieť ešte veľa mlieka vypiť, kým prídem na to, či som sa stal obeťou priam nehoráznej zhody okolností, či do našej krajiny prichádza, nevedno či zvnútra, či zvonku, civilizovanosť, alebo je to len chladný kalkul, sofistikovaný hon na dojnicu v podobe zahraničných turistov. Tak či onak, za Slovensko (a vraj ani za seba) som sa tentokrát hanbiť naozaj nemusel.
