Keď som bol malý chlapec, najviac zo všetkého ma fascinovala cesta autom. Nebolo to cestovaním samotným, i keď sledovať všetky tie ubiehajúce domy, stromy, mestá a mosty bolo pôžitkom, v prvom rade však pre mňa cesta z domovského Ružomberka ku babke do Trenčína znamenala takmer trojhodinový hudobný zážitok. A na samotnom vrchole sa hneď od prvopočutia ocitol otcom bohviekde splašený Jean-Michel Jarre s albumom Revolutions. Živo si spomínam, ako som sa, čoby obyčajný 6-ročný chlapec neznalý tajomstiev analógových syntetizátorov začudoval, ako krásne hrajú na tých husličkách, na čo mi hlava rodiny s pobaveným úsmevom vysvetlila, že to veru nie sú nijaké husličky, ale varhany. Od toho dňa som často po nociach namiesto spánku s otvorenými očami sníval a rozjímal, aké by to bolo, keby aj mne Ježiško doniesol také havrany.
O dva roky neskôr, keď som už vedel, že to nie sú havrany, ale varhany a úplne najlepšie je označovať onen stroj slovom synťák, som od rodičov (Ježiško už bol ten tam) jeden taký dostal i keď je nutné podotknúť, že môj jediný boh Jarre by ma asi navždy odvrhol, keby ho bol videl. 2,5 oktávy baby-sized kláves, 100 zašumených zvukov a na škatuli Michael Jackson. Tak či onak, skladal som na ňom svoje prvé skladby, strúhal džingle do Superšou Petera Kudličku (zmes vtipov, vlastnej hudby a citátov z knihy 1001 zaujímavostí o mačkách), bral ho na prvé nesmelé džemy po strechách panelákov, skrátka, výrastol som na ňom.
Prelom nastal niekedy v 95. roku, keď sa mi asi na tretí krát z pokazenej diskety podarilo nahrať Fasttracker. Ten sa svojou vizážou (ktorú mimochodom milujem, raz si jeden skrínšot dám zarámovať a zavesím ho na stenu) podobal viac na jednoduchý tabuľkový procesor, menej už na program, v ktorom by sa dala robiť hudba. Po počiatočných neúspechoch začali prichádzať počiatočné úspechy a sám so sebou zakladám formáciu Voyager (áno, Oldfield), zanedlho premenovanú na Arkenith (áno, Tolkien). To už ale začínam objavovať GusGus a Future Sound of London, zoznamujem sa so svojimi súčasnými priateľmi a s dvoma z nich zakladáme našu prvú skúšobňu, kde sa síce viac tancovalo na Kraftwerk z kotúčov, ako hralo, snáď aj preto, že našou jedinou výbavou v tých časoch je definitívne rozladené elektrické piáno zn. Weltmeister a španielka za 200 korún. Navyše, skautský oddiel spravujúci a veľkodušne nám požičiavajúci onen priestor rýchlo zistil, že sa venujeme skôr svetským radovánkam, ako hudbe, nebudem to celé opisovať, každopádne čoskoro meníme pôsobisko a na pár rokov sa prikliešťujeme k skupinke jazzrockových hudobníkov, kde aktívne využívame predovšetkým ich nástroje a aparatúru. Popri tom striedame desiatky názvov, ako napr. Tropical Fish Tribe, Fools and the Blazon, Všetky Úplne Veľké Nože, Original Skeleton of the True Richtár, Aqua Solar Plastic Systems, a pod. Zároveň prichádza Windows 98 (ku mne v roku 2000), pod ktorým definitívne prestáva fungovať božský Fasttracker, jeden člen si požičiava (a asi dva roky nevracia) drummachine Roland (to číslo si už fakt nepamätám) a ja pre zmenu úžasný Korg Poly 800 (ktorý mám dodnes, i keď netuším kde), čím sa končí stará éra. Ten nádherný pocit absolútneho undergroundu, ktorý môžu zažiť len členovia striktne elektronickej kapely nevlastniaci jediný nástroj a pôsobiaci v ospalom malomeste, kde niet nádeje na jediného fanúšika je preč, začína éra nová, zrejme už nie až tak zaujímavá, preto skôr možno, ako asi nabudúce práve o nej.
