Nie raz ma prepadajú takéto myšlienky a pri pohľade von oknom, pri pohľade na kostolnú vežu ktorú vidím, myslím na teba, nato, ako som sa ťa nikdy nedočkala a pripomeniem si časy, keď som sem prišla hlavne kôli tebe a tomu, aby sme boli konečne spolu. Sú to myšlienky ktoré sa snažím potlačiť, ale žiaľ chce to čas. Ešte dnes vidím pred sebou to vlaňajšie leto, ako som tu vytrvalo hladala prácu, ako som pešo obiehala rôzne zákutia a vyhladávala vývesky :,, prijmeme predavačku,, a pod. Denne ma sprevádzala smola, zároveň smútok, pretože som vôbec netušila, na čom u teba som a i keď som bola s tebou v kontakte a zrazu tak blízko pri tebe, čo raz viac si sa mi vzďaloval. Boli to dni naozaj bezradné. Stále som ale verila, že sa uvidíme. Verila som tomu! Až do poslednej chvíle keď si mi písal a nejak z tvojej vlastnej nepozornosti, ma označil za klamárku a pod. Vtedy sa všetky moje sny s tebou, už dá sa povedať asi navždy rozplinuli, pretože tento raz, som tvoju krivdu nevedela zniesť. Už nie...Boli ešte dni, kedy si mi napísal a snažil sa o našu spoločnú komunikáciu a aj tá sa mi zdala s tvojej strany nijaká_žiadna radosť, nadšenie či túžba, lenže.. už som bola iná, natoľko duševne vyprahnutá a sklamaná, že som viac nebola ochotná v tom pokračovať, pretože to nikam neviedlo. Nie raz som po našom ,,rozchode,, na teba myslela. Boh vie, že to bolo denne! ale už mi Boh nedovolil sa ti pripomenúť a napísať ti čo i len pozdrav. Bol toto naozaj Boží zámer? Prišla som sem za tebou a nakoniec som s niekým iným. Teraz už je to tak. Ty máš svoj život (do ktorého som ja nevstúpila) a ja mám ten svoj. Možno to bola jeho vôla. Možno som sa pre teba mala trápiť aby som postretla jeho. Ale aj on prišiel až potom, kým som sa v sebe nepresvedčila o zbytočnom čakaní na teba a potom vďaka nemu, boli dni pre teba preplakané, zrazu lahšie. On mi podal ruku a v nej svoje srdce_ len tak, bez akých koľvek zábran a bez okolkov, bez toho aby po mne niečo žiadal. A dal mi nielen svoje srdce, ale aj svoju dušu, proste všetko čo som tak veľmi potrebovala. Jeho láska voči mne je tak čistá a úprimná, že ma nesmierne napĺňa. A vtedy sa znova pozriem vôkol seba a už nevidím cudziu izbu, ani cudzí výhlad.. Už viem, že toto všetko patrí aj mne, lebo som po jeho boku a v jeho príbytku. Už len čakám kedy príde domov, vstúpi do dverý s úsmevom ako vždy a povie: ,,ahoj, láska moja, chýbala si mi,, Prišla som si sem pre lásku toľké roky žiadanú, očakávanú, udržiavajúcu mojou túžbou pri živote, bez ohľadu na rôzne okolnosti. No teraz viem, že túto lásku "nenaplnenú" som sem prišla ( i keď nevedomky ) pochovať a navždy sa s ňou rozlúčiť a iróniou je, že zrovna sem, kde sme od seba tak blííízko. Prišla som si sem pre lásku žiadanú, očakávanú no nie od teba, ale od neho_ muža ktorého meno som nikdy pred tým vo svojom vnútri nepočula lebo som ho skoro vždy zahalila menom tvojim. Čiže ďakujem Bohu za to, že ma vypočul, pohladil moju dušu, dal pokoj mojej mysli aby som sa viac netrápila a dal mi teba, pretože on jediný vie, čo je pre nás to najlepšie.. či to bude Ferko, Jožko, Maťko Paťko atď.. on vie, kto nás bude sprevádzať našim životom, či už v dobrom alebo zlom.. a možno pred tým veľa krát prejdeme tým zlým, ťažkým a bolestivým. Tak ako je čistá, priam anjelská tvoja láska ku mne, tak aj ty si na tomto svete pre mňa mojim anjelom a ja sa budem snažiť tvojím srdcom opatrne narábať, držať ho vo svojej dlani, dýchať na neho teplo môjho dychu aby nikdy neochladlo... Milujem ťa
