Odjakživa tu bol najväčší samec i inteligent. Kudžo bol v skutočnosti väčší ako ho videli ľudia a nikdy nemal problémy s komunikáciou. On nie, to tí ostatní. Preto sa jedného dňa rozhodol, že pošle celé mesto na školenie, aby vedelo, ako sa má s ním baviť. „Ja nie som nejaký kudžo, aby ma učili rozprávať,“ sťažovali sa celkom obyčajní ľudia. Na školení všetkým rozstrihli jazyky, aby sa lepšie dohovorili s veľkým K. A vylúčili z ich verejných prejavov písmeno „S“. Takže odteraz všetci PodTat-čania milovali LOVEnsko, na svojich hokejistov kričali: Láva, láva!! a volili MER-D (v žiadnom prípade nečítajte po francúzsky!). Keď už všetci hovorili ako Kudžo žiadal, rozhodol sa dať tým najšikovnejším medailu. Na červenom koberci stáli v obrannom pásme všetci významní hostia, nechýbali ani oni dvaja – biskup DoParty a Kudžov predchodca Klopúšek. Jeden chytil Kudža za pravú, druhý za ľavú ruku a počúvali jeho slová: „Všetci odo mňa chceli synergiu, všetci túžili po zmierení a kalokagatii. Vy dvaja ste príkladom toho, ako sa červená znáša s čiernou. Ja ako úplne čistý, priam biely človek vytváram s vami úplnú harmóniu farieb, ktorú nájdeme na najvýznamnejších vlajkách. Kde to len bolo, kde to len bolo...Už si poriadne nespomínam. Je to jedno, tebe DoParty k šesťdesiatemu výročiu a tebe Klopúšek za prínos k rozvoju môjho mesta. Na medialu!“
Ako hovorí babička v Mrázikovi - toto sa naozaj stalo, ja som tam bol, koláče jedol a vodku pil. A na medailu môžem zabudnúť...
P.S. všetky postavy sú vymyslené a ide o totálnu fikciu
