Na čo je malej krajine európske predsedníctvo? Čo zmôže pri krajinách ako Nemecko či Francúzsko?
V druhom polroku 2016 musíme mať na tieto otázky dôkladné odpovede. Vtedy totiž čaká Slovensko jeho prvé predsedníctvo v Rade Európskej únie. Inšpirovať sa však môžeme už teraz. Polročné predsedníctvo sa v decembri skončilo inej malej krajine, Litve.
Litovčania síce môžu chodiť k vlastnému moru (Baltskému), inak sa však ich krajina v mnohom podobá Slovensku. Má o niečo menej obyvateľov (3 milióny), zato o niečo väčšiu rozlohu (65 300 m2). V Európskom parlamente nás sedí trinásť za Slovensko, litovských kolegov je dvanásť. Keď som bol ministrom zahraničia, Slovensko prezývali „Tatranský tiger", Litvu „Baltský tiger".
Litovčanov sme predbehli s eurom. Oni sa zas vytiahli pri predsedníctve. A dali nám ale aj veľkým západným krajinám celkom peknú lekciu.
Vo všeobecnosti platí, že predsedníctvo malých krajín je úspešné už vtedy, keď o ňom vôbec nepočuť. Jedným cieľom predsedníctva je dohoda v Rade (kde sedia členské štáty). Ak sa o predsedníckej krajine nehovorí, zväčša to znamená, že rokovania sú riadené efektívne. Štáty ťahajú za jeden povraz, predsednícka krajina tvrdo pracuje na spoločnom kompromise a zbytočne na seba neupozorňuje - a to je úspech. Čechom sa to v roku 2009 nepodarilo. Hoci dosiahli dôležité kompromisy v Rade, hovorilo sa najmä o páde českej vlády.
Počas litovského predsedníctva sa väčšinou hovorilo o témach rokovaní. Štáty Únie sa pod vedením tejto malej krajiny dohodli na detailoch bankovej únie, na novom sedemročnom rozpočte Únie aj na rokovaniach o voľnom obchode so Spojenými štátmi. „Úspech pri predsedníctve v Rade nemá nič s veľkosťou krajiny. Závisí len od tvrdej práce, efektivity a odhodlania budovať konsenzus," povedala nám minulý týždeň v Parlamente litovská prezidentka Dalia Grybauskaitė, tvár litovského predsedníctva. Tá si za svoje odhodlanie a jasný prístup vyslúžila prezývku „oceľová magnólia".
Každé predsedníctvo má okrem dohody v Rade ešte jeden dôležitý cieľ: presadiť vlastnú prioritu ako prioritu celej Európskej únie. To sa niekedy nepodarí ani veľkým krajinám. Vilnius však uspel. Hovorím o východnom partnerstve a najmä o zblížení Únie s Ukrajinou. Demokratická, prosperujúca a najmä proeurópska Ukrajina bola prioritou Litvy a presvedčila o nej aj ostatné členské štáty. Všetci sledovali novembrový Vilniuský summit a dúfali, že litovské predsedníctvo sa s Ukrajinou dohodne.
Dnes vieme, že sa nedohodlo. Ukrajinskí politici na Vilniuskom summite na poslednú chvíľu odmietli podpísať dohody s Úniou. Vybrali si užšie vzťahy s Ruskom. Bol to neúspech litovského predsedníctva? Nie. „Stratili sme ukrajinských lídrov, ale získali ukrajinských občanov," povedala Grybauskaitė. S tým súhlasím. Väčších euronadšencov ako Ukrajincov by sme dnes ťažko hľadali.
Vilnius bol pri Východnom partnerstve úspešný aj podľa experta Jana Techaua. Pripomenul, že Moskva vyvíjala obrovský politický aj ekonomický tlak na Ukrajinu, aby dohodu s Úniou nepodpísala. „Mnoho ľudí si oveľa viac uvedomilo, že Rusko nemá záujme o priateľské vzťahy ale o nadvládu," povedal Techau. Bola to užitočná lekcia pre celú Úniu.
Vráťme sa k teda našej otázke na začiatku. Čo zmôže predsedníctvo malej krajiny vo veľkej Únii? Môže presadiť vlastné témy a získať ostatných pre vlastné priority.
Dokáže to v roku 2016 aj Slovensko? Dokáže. Pod podmienkou, že všetky inštitúcie a ministerstvá na predsedníctvo budú pripravené. Najdôležitejší je však postoj lídrov: slovenskí politici musia mať ujasnené priority v zahraničnej politike. Demokratická, prosperujúca a proeurópska Ukrajina je i v záujme Slovenska. Reakcie premiéra Roberta Fica na proeurópske demonštrácie v Kyjeve to však nenaznačovali. K protestom sa vyjadril neskoro a navyše dvojznačne. Na jednej strane vyjadril ľútosť, že Ukrajina dohodu nepodpíše, na druhej vyhlásil, že Únia je do seba zamilovaná.
Našťastie bola vtedy predsedníckou krajinou Únie Litva.
(Moju reakciu na aktuálne dianie na Ukrajine si môžete prečítať tu.)
