Poníženie, ako ho najrozhorčenejší slovák v súvislosti s touto témou použil, si vo väčšine prípadov spájame s atakom na našu hrdosť. Aká hodnota, či už naturálií, alebo inej pomoci už za poníženie považovať nemusime? 30, 50, 100 či 2000 eur ako to bolo pri šrotovnom? Hrdosť bol kedysi okrem iného pojem spájaný so schopnosťou človeka predierať sa životom vlastnými silami. Dlh či prijatie výhod, ktoré neboli výsledkom práce, čestného správania boli pre jednotlivca s málo ohybnou chrbtovou kosťou nepredstaviteľnou hanbou.
Kde však končí naša hrdosť dnes? Tam kde nám jej opomenutie môže priniesť finančné výhody, alebo iné pôžitky? Po prehre nášhho národného tímu na MS? Alebo už tam, kde sa nám najbližší priechod pre chodcov až taký blízky nezdá? Čo je dnes najväčším ponížením, hanbou? Keď štát vycucám o niečo menej než tí druhí? Keď ja dostanem múku a niekto iný šrotovné? Keď ja čakám na zelenú a druhý fičí na červenú?
Zväzáci si v parlamente občas pospomínajú staré dobré časy transparentami,
ktorých grafové kryvky skôr kopírujú presvedčenie najrozhorčenejšieho súdruha predsedu, než nimi prezentovanú holú pravdu. Akosi im nevadí, že šrotovné najviac pomohlo (aspoň v pomere k ostatným odvetviam a profesiám na Slovensku) kapitalistickým západniarskym korporáciam, ktoré zdierajú náš zbedačený zakomplexovaný národ neopominajúc to podstatné: naťahal nám ich sem Mikuláš.
Problém, ale nie je len v chýbajúcej sebareflexii ich samotných, či v bezzubej pravici. Fenomén Fico, či sociálny štát ťaží zrejme z nedostatku kvalitných novinárov, ktorých pamäť by uchovala Ficove pomenovania na ich adresu (hyeny, idioti.....prostitútky, atď.) aspoň na dve volebné obdobia a nedovolili by mu ponechať v éteri jeho bludy bez priamej konfrontácie so skutočnosťou. Znova sa tak natíska pocit absencie tej správnej hrdosti aj v posledne spomínanej profesii.
