Dá sa z dnešného pohľadu za takúto svornosť označiť nedôstojná komunikácia, či neochota na úradoch? Je prejavom takejto občianskej svornosti rozkrádanie spoločného majetku? Nemalo by sa v krajine, kde sa ku kresťanstvu hlási 80 percent obyvateľov, toto spoločenstvo aktívnejšie zamýšľať nad tým ako efektívnejšie brániť spravodlivosť, spoločný majetok, keď politici (aj tí s prívlastkom kresťanskí) a médiá na túto úlohu ako sa zdá, svojou povrchnosťou už dávno rezignovali?
Nie je brojenie proti hazardným hrám, potratom, drogám, prostitúcii atď. len hasením následkov? Nie je príčinou týchto následkov práve rozkrádanie spoločného majetku, ktoré vedie k nedostatku zdrojov v školstve, zdravotníctve či k nedostatku pracovných príležitostí, strate ľudskej dôstojnosti, viery? Má napr. taká Aliancia za rodinu vôbec potuchy o tom, čo je skutočným problémom rodín na Slovensku?
Nemala by po dobách, keď kňazi učili tento národ čítať, písať, hospodáriť, či bojovať s alkoholizmom, nastať doba, keď ho začnú učiť zodpovednosti za osud spoločnosti, či väčšej citlivosti pre spravodlivosť vo verejnom živote? V dobe celospoločenskej frustrácie zo smerovania spoločnosti a nezáujmu o veci verejné podporovaného masívnou orientáciou všetkých spoločenských vrstiev na konzum sú akékoľvek farbisté, všeobecné (zväčša alibistické) výzvy, či rozpitvávanie evanjelia na tisícky rôznych spôsobov neskutočným mrhaním potenciálu, ktorý drieme v 80% obyvateľov tejto krajiny.
Každú chvíľu sa končí pozemská púť jedného z nás. Poslaním človeka na tejto zemi je usilovať sa o lepší svet pre všetkých. Vzdaním úcty pamiatke zosnulého by nemal byť čo najdrahší náhrobný kameň a najväčší počet zažatých sviec, ale naša snaha o lepší svet aj v jeho mene. Súčasná nevšímavosť, apatia, náchylnosť uveriť lacným sľubom, stádovité zmýšľanie, prejavy nacionalizmu aj v radoch kresťanov sú znakom toho, že mier a pokoj tu máme len vďaka “plným bruchám“. Ak by súčasne sociálne istoty pominuli, kresťan, nekresťan, navzájom by sme sa tu pozabíjali.
Bez ohľadu na vieru musí byť našou snahou aby akýkoľvek ľudsky život či ľudská obeť nebola premárnená. Mnoho našich predkov totižto padlo v nezmyselných vojnách, čo či už priamo, alebo nepriamo dodnes ovplyvňuje naše životy. Na ich náhrobných kameňoch čítame, že padli v boji za mier, z dochovaných listov, že bojujú za to, aby sme sa my, ich potomkovia mali lepšie. Dnes však k ich pamätníkom kladú vence politici, ktorí svorne koncentrovaní na vlastné zabezpečenie pracujú na kompletnom rozklade celej spoločnosti.
Osemdesiat percent občanov nesie príliš veľkú zodpovednosť za túto krajinu, aby si ju odbila nedeľným “otčenášom“. Z kazateľníc sa však podľa všetkého žiadneho signálu na začatie s vysťahovaním nedočkáme.
