Mnohí z nás záložníkov si pamätáme, že sa ihneď po odznení rozkazu, v ktorom bol náš spolubojovník povýšený o jednu hodnosť, ozvalo takmer zborové „ škraabkaa“ (samozrejme šeptavým hlasom).
Určite nie každé podozrenie z nadbiehania si tým, ktorí takéto povýšenie mohli navrhnúť bolo opodstatnené, pretože armáda potrebuje spomedzi vojakov vybrať takých, ktorí sú schopní veliť družstvu, čate, rote, či väčším zoskupeniam, no boli aj prípady kedy označenie “škrabka“ verne popisovalo zásluhy povýšeného.
Vráťme sa, ale k meritu veci. Momentálne teda disponujeme informáciami, že okrem Danka sa so svojimi výložkami “cilujut“ Fico, Jahnátek a Maďarič. Pohnútky, ktoré k túžbam po frčkách vedú, určite nechtiac najlepšie popísal nádejný premiér Danko. Škoda rozoberať, pozri video
Toto je podľa môjho názoru ďalší z prípadov, ktorý by si zaslúžil podrobný rozbor zo strany psychologických a psychiatrických stavovských organizácií na Slovensku. Ak im samozrejme ide o duševné zdravie národa a nie o nárast klientov z našich radov.
Aj keď akékoľvek zamestnávanie sa reakciami na prejav predsedu Národnej rady je zbytočná strata času, pretože jeho preferencie a politický úspech nesúvisia s jeho vyjadrovaním, ale absolútne a uvedomiť by si to mal najmä Matovič, dovolím si tuná vyliať trošku zo svojich pocitov.
Ako rodičia troch detí beháme s manželkou po rôznych krúžkoch, pretože tento štát nie je schopný zabezpečiť dostatok kvalitných angličtinárov, výtvarníkov atď., ktorí by boli schopní zúročiť talent tohto národa v rámci vyučovania. Takže okrem toho, že deti v škole premárnia to najdrahšie v živote - čas drilovaním nepodstatných vecí, kysnutím v laviciach, sú takisto na najlepšej ceste uhnať si diagnózy súvisiace tak s fyzickým, ako aj psychickým zdravím. Tento štát nie je takisto schopný zabezpečiť priestor a personál pre pohybové aktivity detí tak v školách ako aj v materských školách napriek tomu, že pre človeka, a u detí to platí stonásobne viac, je pohyb niečo prirodzené, život sám. Namiesto toho vyhadzujú ochrancovia národa naše mozole na megalomanské štadióny, papalášské športové zväzy a snívajú o športových úspechoch, pritom z detí a ich rodičov by mali najradšej len konzumentov a divákov hnijúcich v laviciach, na štadiónoch, pred televízormi. Je škoda sa nejako hlbšie rozpisovať, sme predsa na Slovensku.
Bohužiaľ v čele tohto štátu máme už pár desaťročí papalášské “škrabky“ ktoré sa do čela nedostali vďaka víziam, ale vďaka zbabelému podliezaniu. Preferencie strán, témy s ktorými sa babrú novinári, debaty na sociálnych sieťach nasvedčujú, že najbližšia dekáda nechystá závratnú zmenu.
Autor je ("hrdým") desiatnikom v zálohe :-). S nízkym vekom a pochybným vzdelaním.
