Pretože charakteristika prebieha v polohách Nietscheovskej filozofie, je potrebné ponímať tento fenomén v dobových súvislostiach. Najmä v oblasti maliarstva. Na svetovú scénu bol oficiálne uvedený A.B. Olivom na bienále v Benátkach r. 1980. Aj keď predtým tento fenomén niesol znaky vysokej obecnosti, k jeho predstaveniu došlo v tomto roku. Útredným bodom postmodernizmu tak, ako ho poznáme aj v tomto časovom období, je tzv. rozptýlenie subjektu, alebo inak aj známe Derridovské názory o dekonštrukcii, dekompozícii a pod. Preložené do zrozumitelnejšej polohy,táto filozofia je charakteristická relativizáciou hodnôt. (čo je to pravda, čo je to lož ?) V bežnej praxi sa to prejavuje až nadmernou toleranciou k záporným morálno-etickým hodnotám. To čo vystrájajú napr. celebrity dnes, bolo ešte nedávno nemysliteľné. Aj keď Derrida má dosť neprajníkov, podľa môjho názoru majú jeho výsledky možno povedať hádam všeobecnú platnosť. Ak zoberieme do úvahy, že postmodernizmus má epochálne ambície, a podľa svetových autorít oprávnené, keď si predstavíme záber od starovekých mytológií po budúci vesmír, tak relativizácia hodnôt nám pri tvorbe takejto panoramatickej rozsiahlej konštrukcie bude logicky tiež len relatívnym materiálom. Práve preto, že je tak "nepríjemne" súčasná. Takýmto postmoderným nárokom nemôže vyhovovať odveká lineárna stratégia myslenia, ktorá môže nanajvýš účelovo vyhovovať čiastkovým výsledkom v príslušných časových obdobiach. A pretože už vstup na svetovú scénu v r. 1980 niesol všetky znaky takéhoto myslenia, je prirodzené, že takémuto stavu zodpovedali aj diela zúčastnených autorov (napr. J. Schnabel). Na základe tohoto názoru konštatujem, že vystaveným dielam chýbalo to základné - neprezentovali rozptýlenie subjektu,ústredný bod postmodernizmu. Výsledkom stagnácie v tejto oblasti sú nedávne konštatovania, že "postmoderné môže byť všetko, čo my sami za postmoderné uznáme." V maliarskej oblasti ide vlastne "o predĺžený pop-art ". Myslím si, že netreba vymýšľať žiadne náročné sondáže, aby bolo jasné že takéto výsledky takéhoto postmodernizmu z hľadiska epochálnych nárokov nemôžu obstáť. Budeme sa teda zaoberať otázkou, aký postmodernizmus bude vhodným materiálom do spomínanej panoramatickej konštrukcie. Dovolím si s hlbokým presvedčením povedať, že takýto pop-postmodernizmus splnil nanajvýš len poslanie vo verbálnych polohách. Nuž ale prilba nerobí hasiča.
Budem sa tešiť na pokračovanie o 14. dní.
