Futbal

Futbal som začal hrať asi ako desaťročný. Samozrejme všetci sme chceli byť najlepší. Niekedy aj za cenu zákerností. Postupne nás však "múdri ľudia" naučili, že byť najlepším aj za cenu zákerností prípadne pretvárok a klamstiev nie je správne. Niekedy nie je od veci priznať porážku, pretože sme slabší a podať súperovi ruku a zablahoželať mu. Niekedy keď sme urobili na ihrisku chybu a z toho padol gól do našej siete, bolo správne sklopiť uši a povedať všetkým "Sorry" - aj keď sa mi zdá, že Sorry v tom čase v ČSFR neletelo :). Nebolo to prejavom slabosti človeka, ale naopak jeho vnútornej sily. Fungovali sme takto, takmer všetci. Futbal nás postupne menil z chlapcov na chlapov. Férových za všetkých okolností. Či už v zápase, neskôr v práci a v živote. Každý z nás niekedy urobí chybu a je dôležité si ju priznať.
Neskôr v živote sa mi stala vec, keď som v nie triezvom stave sadol za volant asi 100 m od domu a samozrejme sa mi zdalo najlepšou vecou, krútiť na aute na ručnej brzde. Krútil som sa krútil, kým som nenabúral do malého múrika. Auto som odparkoval a šiel sa následne ďalej zabávať. Keď som sa sa po ceste vracal (ale nevracal :) ) pešo domov , zastavila ma lokálna hliadka s otázkou, čo sa stalo. Tak som im povedal, že som sa krútil a nabúral do múrika. Na ďalšiu otázku, či som niečo pil, som odpovedal kladne, pretože som predtým skutočne pil. Do hodinky došla nehodovka. Známy. Ten sa ma spýtal to isté. Tak som mu zopakoval to isté. Samozrejme mi odobral vodičák - chlapík na správnom mieste. Na správnom konaní o 3 mesiace neskôr sa ma spýtali to isté. Odpovedal som to isté... Vodičák som nemal rok. Zalúžil som si. 
Záver: To isté očakávam od všetkých futbalistov. Či už šiestoligových alebo reprezentantov... Keď spravia chybu, nech sa nesnažia ju všemožne zakryť. Čím viac sa človek snaží chybu zakryť, tým viac vyzerá ako "pako" a nedajbože ak je čo i len trošku slávny, vyzerajú ako "pakovia" aj jeho spoluhráči. A netreba zabudnúť, že morálka je viac ako právo a jeho niekedy pokrivená prezumpcia neviny.